Hosťom októbrovej vedeckej kaviarne pod názvom Veda v CENTRE bude doc. PhDr. Zuzana Kiczková, PhD.

Pochádza z Bratislavy. Po skončení štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (filozofia - nemčina) zostala ako doktorandka na Katedre filozofie a dejín filozofie, kde pôsobí doteraz. Prednáša vybrané problémy metafyziky, filozofické koncepcie prírody a úvod do feministických teórií a rodových štúdií. 

Bola riešiteľkou niekoľkých výskumných projektov a autorkou vzdelávacích kurzov tematizujúcich postavenie ženy v spoločnosti. V roku 1996 hosťovala na Inštitúte filozofie Viedenskej univerzity. 

Je autorkou a spoluautorkou viacerých kníh. Publikovala štúdie v domácich i zahraničných zborníkoch. 

Od roku 2001 je riaditeľkou Centra rodových štúdií pri FiF UK v Bratislave. Spolupracuje s Gender Studies v Prahe a v Brne. Pedagogicky pôsobí na Katedre genderových studií FHS UK v Prahe.

Viac sa o doc. PhDr. Zuzane Kiczkovej, PhD., dozviete z jej životopisu a z rozhovoru, ktorý poskytla redakcii našich e-novín Vedecký kaleidoskop.  

M. Bartošovičová: Pani docentka, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 28. októbra 2010 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému: Ženy vo vede. Na ceste k rodovej rovnosti!? Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu Veda v CENTRE. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.

Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?

Z. KICZKOVÁ: Prednáška bude vychádzať z prezentácie vybraných výsledkov projektu „Výskum rovnosti príležitostí žien a mužov v oblasti vedy a výskumu“. Bude pozvaním poslucháčok a poslucháčov pátrať po sklenenom strope, teda málo viditeľných bariérach, ktoré znemožňujú ženám postúpiť na najvyššie vedecko-pedagogické posty a riadiace funkcie. Pátranie bude postupovať v týchto krokoch: Indícia prvá – dôvody nespokojnosti súvisiace s vedeckou prácou. Krok druhý – hodnotenie kritérií na získanie titulov z hľadiska ťažšej splniteľnosti pre ženy alebo mužov. Ďalší krok smeruje k názorom na fungujúce mechanizmy a spôsoby výberu do funkcií. Malé pozastavenie pri dôvodoch nevykonávania riadiacej funkcie. Prepad do zamoreného priestoru –miera súhlasu so stereotypnými výrokmi o pôsobení žien a mužov v akademickom prostredí. Objavný krok smeruje k rozlíšeniu žitých a symbolických stereotypov, na ďalšej nádejnej stope k rozlíšeniu štrukturálnych bariér a rodinných dôvodov. Na záver skonštatujeme, čo dovideli respondentky, aké podmienky vstupu do skleneného výťahu identifikovali a akými spôsobmi sa pár z nich dostalo do najvyšších poschodí. 

M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium filozofie a nemčiny na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského?

Z. KICZKOVÁ: Vo veľmi skorej mladosti som túžila stať sa olympijskou víťazkou. Vyrastala som v športovo založenej rodine na Liptove a sama som závodne lyžovala. Prihlásila som sa na FTVŠ do Bratislavy kombinácia telesná výchova – nemčina. Veľmi rýchlo som prišla na to, že z môjho sna nič nebude a po roku som prestúpila na Filozofickú fakultu UK, kombinácia filozofia – nemčina. Filozofia pre mňa už na strednej škole, a aj v postave učiteľa Dolníka, symbolizovala múdrosť, takú tú fundamentálnu múdrosť: základné princípy, všeobecné východiská, posledné dôvody, podstata bytia, zmysel smerovania sveta, človeka atď. Spočiatku to teda boli skôr metafyzické problémy, ktoré zhodou okolností dodnes na Katedre filozofie prednášam, a ontologické otázky, o ktorých som sa dozvedala na prednáškach profesora Igora Hrušovského. Neskôr ma upútala metodológia na skvelých prednáškach profesora Vojtecha Filkorna a na seminároch profesora Václava Černíka a docenta Jozefa Viceníka. Boli to silné školy, aj v doslovnom zmysle. Štúdium nemčiny som brala viac pragmaticky. 

M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?

Z. KICZKOVÁ: Po skončení vysokej školy som pokračovala v štúdiu filozofie ako interná doktorandka na Filozofickej fakulte UK. Bolo to obdobie, kedy ma fascinovala genetika. Zaujímalo ma, čo môže filozofia povedať k problémom biológie, vlastne čím sa vzájomne môžu obohatiť, v koho kompetencii je napr. otázka, čo je podstatou života a ako vznikol, či to, ako prebieha evolúcia. Bolo to obdobie, keď letel systémový prístup, teória otvorených systémov a disipatívnych štruktúr. Páčili sa mi interdisciplinárne diskusie s prírodovedcami, ktorých bolo v tom období hojne. Údiv nad procesmi vznikania, premien a vývoja vystriedal hnev nad nezmyselným ničením životného prostredia a skepsa o racionalite západného človeka. Zamerala som sa na filozofické otázky ekologickej krízy a neskôr, keď sa mi prvýkrát do rúk dostali práce z feminizmu, venovala som sa ekofeminizmu ako alternatívnej výzve. V hre naďalej bola interdisciplinarita a  aplikovateľnosť  filozofických východísk.

Na významnej medzinárodnej konferencii vo Viedni v roku 1990 som sa spolu s mojou kolegyňou doc. Etelou Farkašovou prvýkrát oboznámila a feministickou filozofiou a stretla úžasnú filozofku Hertu Nagl – Docekal. A to bol môj „bod obratu“. Začala som sa venovať problémom rodovej identity, etike starostlivosti, orálnej histórii, rodovým aspektom vedy atď. Nastúpilo obdobie intenzívnej vedeckej spolupráce s feministickými filozofkami, sociologičkami, politologičkami, prichádzali pozvania na konferencie a prednáškový pobyt na viedenskú univerzitu. Nadchýňala ma kritickosť a dynamickosť s akou sa viedol veľmi pestrý feministický diskurz v Gender studies na západných univerzitách. Prinieslo mi to objavenie nových tém, vyskúšanie si iných výskumných postupov a ešte užšie prepojenie filozofie so životom.

M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?

Z. KICZKOVÁ: Vždy keď sa mi podarí vydať knihu, považujem to za úspech. Spomínam si na ten dobrý pocit, keď mi vyšla kniha Pamäť žien. O skúsenosti sebautvárania v biografických rozhovoroch, ktorá má aj anglickú verziu (Women´s Memory. The Experience of Self-shaping in Biographical Interviews). Ale aj letné školy feministických štúdií zanechali vo mne pocit úspešných podujatí. A predsa za najúspešnejšiu vec považujem založenie Centra rodových štúdií na Filozofickej fakulte UK, ktoré „svojpomocne“ funguje dodnes a ktorého hlavnou náplňou je vedecko-pedagogická práca, ale popri nej aj publikačná, expertízna, konzultačná a propagačná. Diskutujeme so študentkami a študentmi rôznych študijných odborov o rodových stereotypoch, rodovej socializácii, rodových aspektoch vedy, umenia, politiky, ale aj otázkach mýtu krásy, reprodukčnom zdraví a právach, násilí páchanom na ženách, Gender Mainstreamingu, ponúkame pohľady do dejín feministického myslenia. To všetko sa deje vo veľmi otvorenej atmosfére so snahou prehlbovať vedecky podložené argumentácie a cibriť kritické myslenie.

M. B.: Ako sa Vám darí zapájať sa do projektov? 

Z. KICZKOVÁ: Istú kontinuitu vo výskume nám zaisťovali granty VEGA. V Centre rodových štúdií sme sa vždy usilovali aj o medzinárodné projekty. Veľmi dobré skúsenosti máme s programom Sokrates/Grundvig 2, konkrétne to boli projekty „GILE“ – Generationsuebergreifendes interkulturelles Lernen in Europa, „POWER“ – Promotion of  Woman in European Regions a „GEBIGE“ Genderbeziehungen im Spiegel biographischer Selbstpräsentation und gesellschaftlicher Entwicklung, v ktorom som bola koordinátorkou slovenského tímu.

S kolegyňou docentkou Marianou Szapuovou a doktorandkou Ľubicou Kobovou sme sa veľa naučili v medzinárodnom výskumnom projekte „KNOWING“ – Knowledge, Institutions and Gender: an East-West Comparative Study, výsledkom ktorého je publikácia Situovaná veda. Myslím si, že priekopnícku prácu sme urobili vo výskumnom projekte v rámci SOP Ľudské zdroje, ktorý sa volal Výskum rovnosti príležitostí žien a mužov v oblasti vedy a výskumu ako špecifického segmentu trhu práce. Je prvým empirickým výskumom rodových vzťahov vo sfére vysokých škôl v Slovenskej republike, obohatený o analýzy a interpretácie zistených faktov. Výsledky sú publikované v knihe SZAPUOVÁ, M. – KICZKOVÁ, Z. – ZEZULOVÁ, J. (ed.) Na ceste k rodovej rovnosti: ženy a muži v akademickom prostredí. Bratislava: Iris. 2009.

O projekte realizovanom v rámci Iniciatívy Spoločenstva EQUAL, Európsky Sociálny fond, ktorého som bola hlavnou koordinátorkou a volal sa Vytvorenie koncepcie vzdelávania v oblasti rovnosti príležitostí na základe Gender Mainstreamingu, sa mi nechce veľmi rozprávať. Zažili sme v ňom veľa byrokracie, menenie pravidiel počas projektu, veľkú fluktuáciu ľudí zodpovedných za EQUAL na ministerstve a z toho vyplývajúce nedorozumenia, ale to, čo bolo pre nás najhoršie: pocit zbytočne vyplytvaných síl, ktoré sme potrebovali viac investovať do vedecko-pedagogických aktivít, a nalomenie pred projektom  dobre fungujúcich vzťahov v rámci komunity. Ak projekt skončí rezignujúcim vyhlásením: „Nikdy viac!“, tak to nie je dobre. 

M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedkýň na Slovensku?

Z. KICZKOVÁ: Keď sa na to pýtame samotných vedkýň, niektoré tvrdia, že sa s rodovou nerovnosťou vo svojom odbore nestretli, iné majú potrebu vyhlásiť: „ja nie som diskriminovaná“, ďalšie pripustia, že to nemusí platiť všeobecne. Okrem neartikulovania rodovej dimenzie sa stretávame s celou škálou rôznej miery a spôsobov identifikovania rodových nerovností. Uvádzajú situácie vlastného „precitnutia“ a pomenovávajú rodové nerovnosti, s ktorými majú skúsenosti, ďalšie sa snažia pomenovať aj možné dôvody. Najčastejšie ich vidia v problémoch zosúlaďovania pedagogicko-vedeckej práce resp. kariéry s materskými a rodinnými povinnosťami, teda v tradičnej rodovej deľbe práce. Sú aj také, ktoré okrem identifikovania príčin na úrovni vlastností a rozdielneho konania mužov a žien, napr. muži sú ambicióznejší a idú viac za kariérou, ženy sú menej sebavedomé, ale sebakritickejšie, „dovidia“ a pomenovávajú dôvody na štrukturálnej rovine – akademickej pôde. Našli sa aj také, ktoré navrhovali riešenia rodových nerovností a bola ich celá plejáda.

Myslím si, že treba rešpektovať celú túto rozmanitosť, za ktorou sa skrývajú stratégie konania cez prizmu osobných trajektórií. Treba sa vyvarovať prílišných generalizácií i nárokov na jedinú možnú interpretáciu. Hlasom vedkýň treba pozorne načúvať a vytvoriť priestor na diskusiu, v ktorej môže dôjsť k pomenovaniu (jazykovému konštruovaniu) rodových dimenzií vedy a androcentrických aspektov vedeckej práce. Avšak rovnako treba rešpektovať „tvrdé dáta“, získané kvantitatívnymi metódami, ktoré hovoria o vertikálnej a horizontálnej segregácii.

Štatistiky ukazujú, aj v správe komisie expertiek ENWISE, že najväčšie zastúpenie žien je na najnižších postoch odborných asistentiek na univerzitách a vedeckých pracovníčok na nižších kvalifikačných stupňoch Slovenskej akadémie vied. Naznačujú teda asymetriu mocenských vzťahov a reprodukciu rodových stereotypov. Údaje tvoria východiskový materiál, ktorý slúži na popísanie rodovej nerovnosti vo vede ako fenomén deravého potrubia, či skleneného stropu. Nemožno zabudnúť ani na to, že ženy pracujú v najslabšie dotovaných oblastiach vedy a výskumu.

Ak sa ma teda pýtate aké je postavenie vedkýň na Slovensku, môžem povedať, že v porovnaní s kolegami, oveľa menej ich dosiahlo na najvyšší vedecko-pedagogický stupeň, rovnako nízka je ich participácia v riadiacich funkciách a rozhodovacích pozíciách vo vedeckých inštitúciách a žiaľ, je vysoko pravdepodobné, že to ešte dlhšiu dobu potrvá, tak ako je vysoko pravdepodobné, že otázka rodina a/verzus vedecká kariéra sa ešte dlho bude považovať za problém, ktorý má výlučne riešiť žena a od ktorého dáva ruky preč aj inštitúcia. Rovnako je málo pravdepodobné, že sa im vo väčšej miere podarí preniknúť do neformálnych sietí a „alibi ženy“ budú vždy. Ešte nejaký čas si budeme musieť počkať na zavedenie gender mainstreamingu do vedeckých a vedecko-pedagogických inštitúcií. Rada by som sa mýlila, ale žiaľ, musím súhlasiť s názorom docentky Velichovej, ktorý je uverejnený  na vašej webovej stránke, že „ ženy vo vede v krajinách ENWISE patria k najviac diskriminovaným skupinám, (...) na svojich pleciach nesú bremeno najmenej oceňovanej práce (...) sú teda v úlohách proletárok duševnej práce, ktorým sa ujde menší krajec ťažko zarobeného chlebíka v podmienkach nedôstojných pre serióznu vedeckú prácu.“

M. B.: Čo vy osobne považujete za najväčší problém žien vo vede?

Z. KICZKOVÁ: Z celého množstva uvediem len dva. Nebudem hovoriť o materstvom prerušovanej vedeckej kariére žien, ani o nedostatku voľného času v dôsledku vyťaženosti pracovnými a rodinnými povinnosťami. V rozhovoroch s vysokoškolskými pedagogičkami sa často objavovalo tvrdenie, že ak chce ísť žena do funkcie alebo v nej obstáť, „musí skutočne dokázať, že je dobrá“, „žena musí dokázať, že je skutočne dobrá“. Muž to nemusí dokazovať a niektoré z respondentiek dodávajú, že niekedy ani nemusí byť tak dobrý. „Dokázať trošku viac“, znamená vynaložiť viac úsilia, väčší výkon ako jej kolegovia, ale hlavne získať uznanie. To, že žena musí dokázať, svedčí o skrytom precedense, zamlčanom predpoklade o neschopnosti alebo nepripravenosti obstáť vo funkcii. Svedčí o apriórnej nedôvere, ktorú sa musí adeptka usilovať rozptýliť dokazovaním a preukazovaním toho, že na to má. Až potom sa jej otvára šanca, že ju možno muži začnú akceptovať. Ale ani to nie je vždy isté a automatické. Jej cesta o uznanie nie je prechádzka ružovou záhradou.

Ako ďalší príklad uvediem známu a tiež často opakovanú situáciu, keď v rozhovore s vedkyňou (často aj političkou) spravidla hneď na začiatku odznie uistenie či prehlásenie, že s jej rodinou je všetko v poriadku, neutrpela žiadne ujmy, napriek tomu, že sa profesionálne venuje náročnej práci, náročnej predovšetkým na čas. Keď vedci v rozhovore spomenú svoju rodinu, hovoria o nej v inej dikcii. Byť vedkyňou (političkou) akoby implikovalo podozrenie zo „zanedbávania rodiny“. A aj keď sa to reálne neudeje, potenciálna hrozba to je, preto sa treba poponáhľať s ubezpečením, že „doma“, aj keď sa niečo muselo zmeniť alebo prispôsobiť, v zásade je to O.K. Pre čistotu svedomia sa častokrát vymenujú ešte tí a tie, čo rodine a v domácnosti pomáhajú. Aj v tomto prípade je v pozadí skrytý „disciplinujúci nástroj“ v podobe hrozby byť označená ako „karieristka“. Vyšší stupeň negatívnej konotácie vo verejnosti (v našej demokratickej spoločnosti) má už len jedno slovo „feministka“.

M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?

Z. KICZKOVÁ: Popularizácia vedy na Slovensku je veľmi biedna, ale súvisí to s celkovým spoločenským nedocenením vedy a jej transferu do celého vzdelávacieho systému. Hnevám sa na celé to pochybné vyhlasovanie „osobností“ a „celebrít“ v médiách, ale hlavne to množstvo peňazí, ktoré sa tam „točí“. Na druhej strane finančná almužna pre vedu a výskum... Nebudem pokračovať, radšej vyzdvihnem a poďakujem za zviditeľňovanie žien vo vede na vašom portály, kde začínate predstavovať slovenskú scénu, tak súčasnú ako aj historickú. Dúfam, že táto práca na predstavovaní vedkýň zo spoločenskovedných, prírodovedných a technických odborov sa ešte zintenzívni. V zmapovaní a v popularizovaní osobných biografií vedkýň máme čo doháňať, trebárs aj kolegyne z Českej republiky. Dôležité však je, že máme koho osloviť, že vedľa nás žijú vedkyne, o ktorých diele a živote vieme tak žalostne málo. Myslím si, že zverejnenie ich osobného príbehu by mohlo osloviť aj mladšiu prichádzajúcu vedeckú generáciu. Vaša stránka (rubrika Ženy vo vede) v prepojení s daľšími by mohla pomáhať intenzívnejšie rozbiehať verejnú rozpravu o ženách vo vede, tak prepotrebnú v týchto geopolitických súradniciach.

M. B.: Pani docentka, ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová

Foto: NCP VaT

Súviciace články publikované vo Vedeckom kaleidoskope:  

Situovaná veda. Podoby a kontexty tvorby poznania

Centrum rodových štúdií

Na ceste k rodovej rovnosti