Rozhovor s prof. Ing. Vladimírom Slugeňom, DrSc., z Fakulty elektrotechniky a informatiky STU v Bratislave, prezidentom Európskej nukleárnej spoločnosti
Vladimír Slugeň pochádza z Bratislavy. Absolvoval Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave, medziodborové štúdium jadrovej energetiky. Od r. 1985 pracuje na Katedre jadrovej fyziky a techniky Fakulty elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity. Absolvoval viacero stáží v zahraničí. Od r. 2000 bol zodpovedným riešiteľom viacerých vedeckých rámcových projektov Európskej únie v oblasti štiepnych i fúznych reaktorov. Rozsiahla je aj jeho spolupráca s praxou formou odborných konzultácií, výskumných projektov a expertných posudkov.
Patrí medzi zakladajúcich členov Slovenskej nukleárnej spoločnosti, v r. 2004 bol zvolený za jej predsedu. Od r. 1997 je členom Výboru jadrovej bezpečnosti EMO. Od r. 2004 pracuje ako expert Európskej komisie pre oblasť mierového využitia štiepnych a fúznych reakcií. V r. 2007 bol menovaný za podpredsedu Rady správcov Národného jadrového fondu SR. V decembri 2009 bol na dvojročné obdobie zvolený za prezidenta Európskej nukleárnej spoločnosti.
M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 24. novembra 2011 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému Kam kráčaš, jadrová energetika? Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu VEDA V CENTRE. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.
Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?
V. SLUGEŇ: Jadrová energetika zažíva po Fukušimskej havárii, najmä vďaka hystérii v nemeckých médiách, jeden zo svojich pogromov. Na 6. Európskom jadrovom fóre v Prahe v máji 2011 však takmer všetci zúčastnení európski politici deklarovali svoj postoj, že chcú jadrovú energiu nielen ďalej využívať, ale aj rozvíjať. Štatistiky novinárov priniesli informáciu, že takmer 90 percent negatívnych správ o jadrovej energetike v tomto roku bolo publikovaných pôvodne v nemčine, čomu zodpovedá aj rozdelenie štátov EU na 25 verzus 2 (Nemecko, Rakúsko).
Po havárii vo Fukušime bolo 150 000 ľudí bez strechy nad hlavou, 15 000 mŕtvych, hlavne v dôsledku tsunami. Evakuovaných bolo 78 000 ľudí. Nikto nezahynul v dôsledku ožiarenia a v Japonsku neodstavili ani ďalšie jadrové elektrárne. Bola to veľká tragédia, ktorá vznikla kombináciou prírodných katastrof. Jadrová elektráreň vo Fukušime síce vydržala veľmi silné zemetrasenie s magnitúdom 9,0, ale nevydržala 14 m tsunami. Dnes už vieme, že mala byť aj voči tomuto prírodnému živlu lepšie zabezpečená. Odstraňovanie následkov havárie bude dlhodobé (desiatky rokov) i veľmi drahé (desiatky miliárd euro). V Nemecku nebolo najmenšieho dôvodu k odstaveniu jadrových elektrární, ale 7 blokov odstavili dočasne a všetky majú byť vyradené z prevádzky najneskôr do roku 2022. Vediac, že všetky politické strany (i v Nemecku) majú stále pred voľbami, či kľúčovým prieskumom verejnej mienky, sa im rok 2022 zdá byť neskutočne ďaleko.
V Európskej únii treba nastaviť racionálne, transparentné a nediskriminačné podmienky pre jadrovú energiu. Nesmieme podceňovať komunikáciu s verejnosťou. Nemám pocit, že „jadrári“ túto komunikáciu zvládajú. Stále chýbajú ucelené analýzy (hlavne z Japonska), čo sa v jednotlivých blokoch skutočne stalo. Havária vo Fukušime ukázala, ako je najmä dnes nevyhnutné byť transparentný. Je treba povedať verejnosti, že vieme zvládnuť riziká i odstraňovať následky havárií, ale nulové riziko neexistuje v žiadnej ľudskej činnosti. Mali by sme sa však naučiť zrozumiteľne hovoriť na tému riziká verzus prínosy.
M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium jadrovej energetiky na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave?
V. SLUGEŇ: Pôvodne som chcel študovať odbor počítače, ale bol som proti svojej vôli zaradený na energetiku so zdôvodnením, že aj tam potrebujú dobrých študentov (na základe jednotiek na gymnáziu ma prijali na elektrofakultu bez prijímačiek). Našťastie som po dvoch rokoch pochopil, že „počítačová gramotnosť“ je nutným predpokladom pre všetky odbory. Možnosť špecializovať sa na jadrovú energetiku ma oslovila najmä náročnosťou. Keď mám na škole stráviť 5 rokov štúdia, tak by som mal mať pocit, že som sa aj niečo naučil.
M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?
V. SLUGEŇ: Postupná. Významne ma ovplyvnili dve polročné stáže v Jaslovských Bohuniciach. Ľudia v elektrárni ma prijali síce fajn, ale spočiatku ako nepraktického „vedca“. Keď som však niektoré ich „pivné“ nápady dokázal rozkresliť do výkresov, podložiť výpočtami a dotiahnuť k patentovej prihláške s vyčíslením prínosov, dalo to základy pre zmysluplnú spoluprácu, ktorá pokračuje dodnes.
M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?
V. SLUGEŇ: Ťažko je vybrať. Možno to, že za väčšinu svojich výstupov sa nemusím hanbiť. To sa týka aj vyškolených diplomantov a doktorandov.
M. B.: Čo si ceníte na skúsenostiach zo zahraničia?
V. SLUGEŇ: Našinec sa v zahraničí môže presadiť len kvalitou, čo následne prináša vyššiu sebadôveru, ale i pokoru. Bez dlhodobých zahraničných výskumných pobytov by som sa možno ani nedozvedel ako môže skutočná vedecká práca vyzerať.
M. B.: Ako sa Vám darí zapájať sa do projektov?
V. SLUGEŇ: Ďakujem za opýtanie. Momentálne neviem čo skôr. Bohužiaľ sa postupne viac stávam manažérom projektov ako výkonným vedcom. Bez pomoci kolegov a doktorandov by som sa už asi v práci utopil.
M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku?
V. SLUGEŇ: Niekedy mám pocit, že majú málo sebaúcty. Svoje postavenie si zhoršujú často tým, že nepovedia rázne nie tam, kde to konečne povedať treba. Úsmevne by som povedal, že sú až príliš flexibilní.
M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej, podľa Vás, prospelo?
V. SLUGEŇ: Záujem médií. Prirodzené uznanie v spoločnosti. Aspoň morálne. Ešte pár rokov a veda prejde do ilegality... Aby sa tak nestalo, snažíme sa organizovať popularizačné prednášky pre študentov, zabezpečovať výstavy ako Fusion – Expo v nákupnom centre Avion v Bratislave, zobrať študentov na vedeckú expedíciu do Černobyľu, či CERN-u atď.
Nesmierne dôležité je skvalitniť základné a stredné školstvo. Za takzvanú "Mikolajovu školskú reformu" by si autori zaslúžili, obrazne povedané, 20 rokov ťažkého žalára. Na čo máme na univerzitách nadviazať, ak sa zdecimoval rozsah i obsah matematiky a fyziky na súčasnú úroveň? Ak si k tomu prirátame skutočnosť, že školy sú financované dominantne od počtu študentov s minimálnym ohodnotením kvality vzdelávania, tak o rozvoji vedy môžeme len snívať. Výskum a vzdelávanie sú spojité nádoby. Slovensko dalo na výskum v roku 2010 len 0,47 percent HDP, čo je žalostne málo (v Európskej únii sme predposlední). A to už sa znovu blížia smelé predvolebné diskusie o „znalostnej ekonomike"...
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová
Foto: Archív V. Slugeňa