Dr. h. c., prof. Ing. Štefan Luby, DrSc., známy slovenský fyzik, medzinárodne uznávaná osobnosť, bývalý riaditeľ Fyzikálneho ústavu SAV a dlhoročný predseda Slovenskej akadémie vied (1995 – 2009), úspešný manažér vedy a pedagóg. Výraznou mierou ovplyvnil vývoj a smerovanie SAV. Významne sa zaslúžil o celkovú stabilizáciu SAV a jej ďalší úspešný rozvoj. Reprezentoval Slovensko v Európskom poradnom výbore, ktorý sformuloval obsah výskumu bezpečnosti na našom kontinente. 

V súčasnosti sa venuje najmä nanovede a nanotechnológii vo Fyzikálnom ústave SAV, je delegátom programového výboru 7. rámcového programu EÚ so zameraním na bezpečnosť. Zapojil sa do prípravy prognostických štúdií v Centre excelentnosti SAV CESTA. Podieľa sa na tvorbe Encyklopédie Beliana. Je členom viacerých vedeckých spoločností, o. i. je príslušníkom Nadácie A. von Humboldta (od r. 1971), je viceprezidentom Academie Europaea Scientiarum et Artium v Salzburgu, členom Učenej spoločnosti SAV a ďalších domácich i zahraničných organizácií a vedeckých spoločností. 

Získal vyše 50 ocenení a medailí, medzi nimi sú napr. Humboldtova medaila (1995) a Pamätná medaila (1998) Nadácie Alexandra von Humboldta, čestný doktorát udelený Univerzitou Lecce, Salento, Taliansko (Dr. h. c., 1996), De scientia et humanitate optime meritis, Akadémia vied ČR (2001), Kríž 1. triedy prezidenta SR (2003), Štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy (2005), Zlatá medaila SAV 2006, Cena SAV za budovanie infraštruktúry (2011, člen kolektívu) a ďalšie. Popri rozsiahlej vedeckej publikačnej činnosti je autorom 8 kníh z oblasti literatúry faktu, ktoré vyšli vo Vydavateľstve SAV VEDA, známa je najmä trilógia Moji intelektuáli I. – III. Viac informácií obsahuje jeho CV (v prílohe).

Prof. Ing. Štefan Luby, DrSc.. Dr. h. c. mult., bude dňa 31. januára 2013 o 17.00 hod. hosťom stretnutia verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré pod názvom Veda v Centre už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti pri Centre vedecko-technických informácií SR. Pri tejto príležitosti ho redakcia Vedeckého kaleidoskopu požiadala o rozhovor. 

M. BARTOŠOVIČOVÁ: Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky na tému: Čo má fyzika spoločné s bezpečnosťou?

Š. LUBY: Civilná bezpečnosť, ktorú treba rozlišovať od štandardnej bezpečnosti na pracovisku alebo v doprave, zahrňuje najmä bezpečnosť ľudí, infraštruktúry a hraníc. Čelíme tu mnohým nebezpečenstvám, lebo globalizácia odstránila hranice medzi štátmi a klimatická zmena spôsobuje prírodné katastrofy, straty na životoch a majetku. Napätá situácia má odraz v raste kriminality, v terorizme. Pre terorizmus ako asymetrickú hrozbu je typické, že s malými prostriedkami spôsobuje veľké škody a čelí sa mu ťažko. K prostriedkom voči týmto ohrozeniam patrí výskum v téme bezpečnosť 7. rámcového programu EÚ a nadviaže naň výskum v programe Horizont 2014 – 2020. Slovensko je v tomto výskume aktívne a úspešné. Výskum bezpečnosti je prierezový a zahrňuje  všetky vedné disciplíny. Osobitný dôraz sa v ostatných rokoch kladie na nanobezpečnosť, t.j. zapojenie nanotechnológií do zhotovenia nových materiálov, elektronických súčiastok obvodov, zariadení i odevov na eliminovanie rozličných hrozieb. Za týmto výskumom stojí fyzika pevných látok a materiálov, čo je moje celoživotné zameranie. Význam tu majú aj senzory plynov. Nanočasticové senzory plynov skúmané vo Fyzikálnom ústave SAV majú veľký efektívny povrch a tým veľkú citlivosť, ktorá umožňuje na úrovni ppb (jedna molekula v miliarde iných molekúl) identifikovať prítomnosť výbušnín i zdravie a životné prostredie ohrozujúcich látok. Dajú sa použiť aj  pri monitorovaní pokazených potravín a podobne. V ére rastúcej populácie a napätej bilancie prírodných zdrojov musí veda vynakladať veľké úsilie, aby zabezpečila rozvojovému svetu zvyšujúci sa životný štandard a rozvinutému udržanie aspoň toho, čo má.

M. B.: Študovali ste fyziku pevných látok na Slovenskej vysokej škole technickej a matematiku a fyziku na Univerzite Komenského v Bratislave. Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium fyziky a matematiky?

Š. LUBY: Prvý podnet som dostal od otca, známeho slovenského právnika, ktorý tiež spočiatku ako absolvent reálneho gymnázia uvažoval o štúdiu exaktných vied a jeho koníčkom bola elektrotechnika. Nakoniec, v duchu rodinnej tradície, zakotvil na právach, pričom hlavný dôvod tohto rozhodnutia bolo, že ako úplná sirota sa musel už na štúdiách starať sám o seba a v právnych disciplínach bola možnosť rýchleho existenčného zabezpečenia lepšia. Dnes je to opäť tak. Okrem toho ja som študoval na jedenásťročnej škole na Vazovovej ulici v Bratislave, kde sme mali dobrých profesorov matematiky a fyziky, boli sme úspešní v matematických a fyzikálnych olympiádach. Týmto sklonom pomohla aj záľuba v šachoch, hrávali sme ich pod lavicou, aj počas vyučovania, mali sme plechové šachovnice a magnetické figúrky, pod lavicou to inak nešlo. Možno, že dnes si študenti pod lavicou neposúvajú plechovú šachovnicu, ale osobný počítač. (Vďaka nemu som sa po rokoch k šachu vrátil.) A tak som nakoniec zakotvil na Elektrotechnickej fakulte SVŠT, vo fyzike a fyzikálnej elektronike.

M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?

Š. LUBY: Po absolvovaní fakulty som dostal umiestenku na Prírodovedeckú fakultu Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Venovali sa tam magnetizmu a ja ako absolvent fyziky polovodičov u prof. Krempaského som dostal za úlohu budovať nové polovodičové laboratórium. Boli sme na to dvaja, s Mariánom Kováčikom, vtedy začínajúcim literátom, básnikom. Veľa sme vybudovať nestihli, ale naučili sme sa niečo z dielenskému kumštu a napísali sme nejaké básne. To prvé sa mi neskôr hodilo. Po absolvovaní vojenčiny som sa prihlásil na konkurz na ašpirantúru na Elektrotechnický ústav SAV. Podobne, ako v Košiciach, bol som tu odkázaný sám na seba, lebo v oddelení obvodovej elektroniky som dostal technologickú úlohu zhotoviť zosilňovač využívajúci Esakiho tunelovú diódu. Postavil som si vákuovú aparatúru a pripravil aspoň tzv. p-n priechody metódou naprašovania. Na obhajobu to stačilo. Keby som bol mal kvalifikovaného školiteľa, bol by ma od toho asi odradil, ale to by bola škoda. Prvý, kto prerušil moju cestu osamelého bežca, bol  V. Bezák, dnes profesor fyziky na Univerzite Komenského, ktorý mi poradil venovať sa paramagnetickej rezonancii v amorfných polovodičoch. Tam som vyprodukoval prvé práce, ktoré bodujú do tzv. Hirschovho indexu. Potom Tesla Piešťany kúpila japonskú licenciu na výrobu integrovaných obvodov a nám sa otvorili veľké možnosti spolupráce. Rozvinul som metódy zvyšovania spoľahlivosti obvodov, obhájil som vedecký doktorát a vychoval niekoľko ašpirantov.  

Prof. Luby na seminári SAV na počesť jubilantov dňa 25.5.2011. Foto: Vladimír Šmihula

Po menovaní za riaditeľa Fyzikálneho ústavu SAV som prešiel do nového prostredia a vystriedal som postupne niekoľko tém, ako laserové technológie v elektronike v spolupráci s prof. A. Luchesom z Univerzity Salento v Taliansku a multivrstvové zrkadlá pre mäkké rtg. žiarenie v spolupráci s prof. U. Heinzmannom z Univerzity Bielefeld v Nemecku. Pomohla mi podpora Nadácie Alexandra von Humboldta. Teraz sa venujem nanotechnológiam a nanočasticovým senzorom plynov.  M. B.: Ktoré svoje vedecké úspechy považujete za najvýznamnejšie? Š. LUBY: Príchuť originality mal výskum elektrónovej paramagnetickej rezonancie a mikrovlnových vlastností amorfného germánia s I. Kneppom, výskum spoľahlivosti a elektromigrácie v spojoch integrovaných obvodoch s I. Vávrom a P. Lobotkom, dodnes citovaná práca s M. Ožvoldom z roku 1995 o pásovej štruktúre silicidu železa, samousporiadanie nanočastíc a senzory plynov s E. Majkovou, M. Jergelom, P. Šiffalovičom, J. Ivančom a R. Rellom z Talianska. Z aplikovaného výskumu a využitia mojich ôsmych patentov na prvom mieste je zariadenie na presné justovanie rezistorov pomocou hydrofilných gelov prof. O. Wichterleho v spolupráci s ním, E. Sumbalovou a J. Kopečkom. Takéto zariadenia sa predali doma aj v zahraničí.

M. B.: Do roku 2009 ste 15 rokov stáli na čele Slovenskej akadémie vied. Ako hodnotíte toto obdobie s odstupom niekoľkých rokov? Ste spokojný s tým, čo sa dosiahlo v akadémii, alebo niečo by ste robili inak?

Š. LUBY: Po roku 1990 stála SAV na pokraji priepasti, hrozil jej zánik z finančných aj politických dôvodov. Útoky na akadémiu smerovali zo strany univerzít i rezortného výskumu. Počet zamestnancov sa znížil behom pár rokov na polovicu, ale náročným akreditačným procesom sme zvýšili koncentráciu kvality a po roku 1993 sme sa stali aj samostatným subjektom medzinárodnej spolupráce. Akadémia produkovala v prepočítaní na pracovníka dvakrát viac výstupov ako iné naše zložky, mala najviac projektov rámcových programov Európskej únie, a to od nás postupne odvrátilo ódium postsocialistického reliktu. Na siedmy pokus sa podarilo v roku 2002 presadiť v Národnej rade SR nový a moderný Zákon o SAV, ktorý akadémiu na nasledujúcich desať rokov stabilizoval a upevnil. Šťastím bolo, že politici si z nášho zákona neurobili takú strelnicu, ako zo zákona o vysokých školách. V závere môjho pôsobenia začala v SAV po takmer dvadsiatich rokoch pôstu nová investičná výstavba a začala sa budovať vedecká infraštruktúra zo štrukturálnych fondov. V rámci možností je to úspešná história. Otázka je, či sa niečo dalo robiť inak. Veľmi nie. Naše kroky boli determinované ekonomickým a politickým prostredím. Možno sme mohli klásť väčší dôraz na praktické výstupy z výskumu, viacej forsírovať patentovanie, a to napriek tomu, že absorpčná schopnosť našich podnikov je malá, lebo Slovensko sa zmenilo na montážnu dielňu. Teraz SAV stojí pred touto úlohou umocnenou tým, že sa prístrojovo vybavuje a naši „spasitelia“, zahraniční investori, nám začínajú dávať príučky. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Donekonečna by to v súčasných koľajach ísť nemohlo. Čaká nás možno  bolestivá transformácia, SAV aj celú ekonomiku.

M. B.: Ako zodpovedný riešiteľ ste sa zapájali do mnohých medzinárodných projektov, výskumov, boli ste na zahraničných pobytoch, ste členom medzinárodných výborov a vedeckých spoločností atď. Čo si ceníte na skúsenostiach zo zahraničia?

Š. LUBY: Cením si to, že som mal možnosť vidieť, ako sa robí špičkový výskum a zapojiť sa do neho, aj keď na prenesenie týchto poznatkov na Slovensko sa zatiaľ podmienky nevytvorili. K pracoviskám v Taliansku a v Nemecku, ktoré som už spomenul, by som pridal ešte pôsobenie v Japonsku a v USA. Aplikujú sa tu mierne odlišné modely organizácie výskumu ako v Európe, ale podobnosť je veľká. Základný výskum sa opiera o študentov, doktorandov, postdoktorandov, ľudí s vysokou motiváciou niečo dokázať a etablovať sa v živote. Školitelia ich vedú z pozadia, nemusia kráčať na čele tohto záprahu. V Nemecku figuruje na publikáciách na prvom mieste doktorand, profesor je na poslednom mieste. Je neprípustné stvrdnúť na celý život na jednom pracovisku. Pozície sa obsadzujú výberovými konaniami. Do zahraničia sa chodí v prvom rade na kvalitné výskumné inštitúcie, zárobky sú na druhom mieste. Našťastie, obvykle sa tieto dva aspekty prekrývajú. Vykonávanie akademických funkcií nesmie ohroziť opätovné začlenenie sa do výskumu. Držanie sa vo funkcii až do dôchodku v dôsledku straty vedeckého zázemia je všeobecným nešťastím. Treba tiež ešte kultúrne ošetriť proces generačnej výmeny pri zachovaní vzájomnej úcty mladých a starých. V tomto smere je súčasné Slovensko slabo zavlažovaným „mičurínskym“ experimentálnym políčkom.

M. B.: Čomu sa venujete v súčasnosti? 

Š. LUBY: Venujem sa nanovede a nanotechnológii, konkrétne nanočasticovým senzorom plynov, ako NO2, CO. Sú dôležité pre monitorovanie a ochranu prostredia aj lekársku diagnostiku ochorení, lebo skladba toho, čo vydýchneme, je verným obrazom vnútorného stavu nášho organizmu. Nedávno som o tom prednášal na Univerzite v Zürichu. Senzory sú dôležite aj v bezpečnosti, povedia Vám nielen, že niekde horí, ale aj či sa oheň už rozhorel alebo ešte iba tlie. Bezpečnosti sa venujem aj ako delegát programového výboru 7. rámcového programu Európskej únie, cestujem do Bruselu a rozčuľujem sa nad tým, ako Európska komisia plytvá zdrojmi na administratívu. Podieľam sa na tvorbe Encyklopédie Beliana a zapojil som sa do prípravy prognostických štúdií v Centre excelentnosti SAV CESTA.

M. B.: Čo by, podľa Vás, prospelo propagácii vedy na Slovensku?

Š. LUBY: Ani najlepšia technika propagácie sama o sebe neuspeje, podstatné je, aby bolo čo propagovať. Potrebujeme lepšie preraziť v medzinárodnej prestíži vedy a aj jej praktickej užitočnosti. Nesnívam zatiaľ o Nobelovej cene, ale je mnoho príležitostí nižšieho rangu, ktoré sú stupienkami k takejto méte. Mimoriadne ma potešil náš prvý grant Európskej výskumnej rady kolektívu J. Tkáča z Chemického ústavu SAV. Úlohou staršej generácie je tlačiť mladých dopredu k takýmto úspechom, aj keď ich už sami dosiahnuť nemôžu. Hovorí sa tomu prekročiť vlastný tieň. A mladí nesmú po dosiahnutí úspechov zdvihnúť nos.

Pokiaľ ide o užitočnosť výskumu, v SAV máme osvedčené pracoviská, ako Ústav materiálov a mechaniky strojov, Ústav polymérov a iné. Treba ich čoraz viac. K aplikačným úspechom počítam aj spoločensko-vedné výstupy, napr. v archeológii, kultivovaní jazyka, v encyklopedickom programe. Dokážu rozozvučať struny dokonca aj v dušiach niektorých politikov. Popularizačné oddelenia, internetové stránky, bulletiny, konferencie máme. Formu treba čo najlepšie naplniť obsahom.

M. B.: Pán profesor, ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová   

 CV – prof. Ing. Štefan Luby, DrSc., Dr. h. c.

Fotozdroj: Aktuality SAV

Súvisiaci článok publikovaný vo Vedeckom kaleidoskope: Veda v CENTRE: Čo má spoločné fyzika s bezpečnosťou?