Rozhovor s prof. Ing. Otakarom Bokůvkom, PhD., z Katedry materiálového inžinierstva Strojníckej fakulty Žilinskej univerzity v Žiline
Otakar Bokůvka sa narodil 8. 2. 1945 v Biskupství v okrese Olomouc. V roku 1963 ukončil štúdium na Strednej škole strojníckej v Jedovniciach blízko Brna a v roku 1968 štúdium na Vysokej škole dopravnej v Žiline (v súčasnosti Žilinská univerzita), v odbore dopravná a manipulačná technika. Na Žilinskej univerzite v Žiline pôsobí takmer 42 rokov. Cielene sa venoval medzinárodnej spolupráci, ktorú považuje za veľmi potrebnú pre vysokoškolské prostredie. Veľa rokov sa venuje medzinárodnej výchove a technickej generácii. Je vedeckým spolugarantom viacerých medzinárodných podujatí. Od roku 2004 je členom výboru Danubia – Adria Sympózií. Jeho vyžiadané prednášky si vypočuli študenti a doktorandi na univerzitách v mnohých mestách v zahraničí. Pôsobí tiež vo funkcii šéfredaktora časopisu Materials Engineering, ako člen redakčnej rady univerzitného časopisu Communications – Scientific Letters a časopisu Transcaction of Famena (HR). Preferuje práce a príspevky mladých talentovaných ľudí. V novembri 2009 bola prof. Ing. Otakarovi Bokůvkovi, PhD., udelená Cena podpredsedu vlády a ministra školstva SR za celoživotné zásluhy v oblasti vedy a techniky s dôrazom na medzinárodný význam.
M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 27. mája 2010 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému Odolnosť konštrukčných materiálov voči únave. Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu VEDA V CENTRE. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.
Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?
O. Bokůvka: Prednáška je zameraná na oblasť hodnotenia odolnosti konštrukčných materiálov voči únave. Treba povedať, že počas opakovaného cyklického zaťažovania dochádza k degradácii materiálu, znižuje sa funkčnosť, životnosť, spoľahlivosť a bezpečnosť súčiastok a konštrukcií. Únava je najfrekventovanejší degradačný mechanizmus v inžinierskej praxi s rozsiahlymi ekonomickými dôsledkami. Takmer už po dve storočia je preto únave konštrukčných materiálov venovaná oprávnená pozornosť, no napriek tomu lomy spôsobené únavou predstavujú viac ako 90 percent všetkých lomov aj v súčasnej reálnej prevádzke.
A. Wöhler v rokoch 1858 až 1871 vykonal prvé ucelené experimentálne práce a predložil poznatky z oblasti hodnotenia odolnosti konštrukčných materiálov voči únave. Predložil metodiku hodnotenia najmä pre oblasť vysokého počtu cyklov zaťažovania. V reálnej prevádzke súčiastok a konštrukcií sa však lomy spôsobenou únavou objavujú často až po biliónoch cyklov a viac, teda po ultravysokom počte cyklov a kritériá hodnotenia platné pre oblasť vysokého počtu tak nespĺňajú požiadavky spoľahlivosti a bezpečnosti prevádzky.
Významné experimentálne pracoviská, vrátane nášho pracoviska na Katedre materiálového inžinierstva, Strojníckej fakulty Žilinskej univerzity v Žiline, overujú preto cielene odolnosť voči únave konštrukčných materiálov v oblasti ultravysokého počtu cyklov zaťažovania. Získané poznatky nášho pracoviska odovzdávame technickej verejnosti. Svedčí o tom aj moja prednáška, v ktorej je uvedená stručná história únavy, únavové lomy, najmä v oblasti dopravy, experimentálne zariadenie a metodika skúšok na únavu realizované pri vysokých frekvenciách v oblasti ultravysokého počtu cyklov zaťažovania a preukázateľné konkrétne výsledky, rešpektujúc spoľahlivosť a bezpečnosť prevádzky súčiastok a konštrukcií.
M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium na Vysokej škole dopravnej (v súčasnosti Žilinská univerzita) v Žiline?
O. Bokůvka: V roku 1963 som ukončil štúdium na Strednej škole strojníckej v Jedovniciach blízko Brna. Na Žilinskú univerzitu v Žiline, vtedajšiu Vysokú školu dopravnú, som sa prihlásil na základe inzerátu v dennej tlači a štúdium v odbore dopravná a manipulačná technika som ukončil v roku 1968. Treba poznamenať, že vysoká škola sa v rokoch 1959 – 1962 presťahovala z Prahy do Žiliny a stala sa jedinou vysokoškolskou inštitúciou zameranou na problematiku dopravy ako celku a intenzívne robila propagáciu k prijímaniu na štúdium. Spomienky na vysokoškolské štúdium sú nezabudnuteľné a mohli by sme spolu o nich hovoriť niekoľko hodín.
M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?
O. Bokůvka: Na moju univerzitu som nastúpil po ukončení štúdia, po úspešnom konkurze na miesto asistenta, konkrétne na katedru mechanickej technológie, terajšiu Katedru materiálového inžinierstva. Mal som šťastie a dostal som sa do výskumného tímu Dr.h.c. prof. Ing. Antona Puškára, DrSc., čo z hľadiska ďalšieho pôsobenia vo vysokoškolskom prostredí považujem za veľmi osožné. Vedecká činnosť bola zameraná tak na základný ako aj aplikovaný výskum, najmä na štúdium degradačných mechanizmov v konštrukčných materiáloch spôsobených únavou v oblasti vysokého počtu cyklov zisťovaných pri vysokofrekvenčnom cyklickom zaťažovaní.
M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?
O. Bokůvka: Pôsobím vo vysokoškolskom prostredí, ktoré má svoje špecifiká. Vedeckovýskumná činnosť je od počiatku môjho pôsobenia na mojej univerzite orientovaná na materiálové inžinierstvo a medzné stavy materiálov. V danej oblasti, najmä v spoluautorstve, pretože si myslím, že vedeckovýskumná činnosť v danej oblasti vyžaduje náročné experimentálne práce, vyžaduje kolektív, tím, som publikoval tak doma ako aj v zahraničí viac ako 300 prác. Z toho 7 vysokoškolských učebníc, 2 odborné knižné publikácie, 13 titulov skrípt, 86 príspevkov v zahraničí (v Taliansku, Nemecku, Rakúsku, Chorvátsku, Poľsku, Českej republike, Rumunsku, Maďarsku, Slovinsku, Bulharsku Slovinsku, Bulharsku), pričom z týchto viac ako 40 so zahraničnými partnermi atď. Čo publikácia, resp. príspevok, to spomienka a chcem spoluautorom za ich kreativitu a často aj trpezlivosť poďakovať.
V podmienkach Žilinskej univerzity, pod mojím vedením, úspešne ukončilo vysokoškolské štúdium viac ako 60 diplomantov, vedeckú výchovu 8 doktorandov (z toho 1 z ČR a 1 z Poľska) a získali titul Ing. resp. PhD. alebo Dr. Ako garant programu SOCRATES-ERASMUS absolvovalo 15 študentov a doktorandov dlhodobé stáže (3 až 4 mesiace) na spolupracujúcich univerzitách v Taliansku, Nemecku, Poľsku a v Českej republike. V oblasti štúdia únavových degradačných procesov sú to potom pôvodné poznatky z oblasti ultravysokého počtu cyklov zaťažovania (tzv. gigacyklová únava), ktorým sa cielene venujeme posledných 10 rokov.
M. B.: Ako sa Vám darí na poli medzinárodnej spolupráce?
O. Bokůvka: Počas môjho takmer 42-ročného pôsobenia na Žilinskej univerzite som sa cielene venoval medzinárodnej spolupráci, ktorú považujem za veľmi potrebnú pre vysokoškolské prostredie. Môžem uviesť skutočnosti, že ako zodpovedný riešiteľ alebo spoluriešiteľ som riešil výskumné úlohy v spolupráci s Českou republikou, Talianskom, Maďarskom i Bulharskom. Veľa rokov sa venujem medzinárodnej výchove a technickej generácii. Som vedeckým spolugarantom viacerých medzinárodných podujatí: SEMDOK – medzinárodného seminára doktorandov (každoročne od roku 1995 – Česká republika, Taliansko, Maďarsko, Poľsko a Slovensko), medzinárodnej konferencie Degradácia konštrukčných materiálov (v dvojročnom intervale od roku 1989 – Česká republika,Taliansko, Poľsko a Slovensko), medzinárodnej Letnej školy únavy materiálov (v dvojročných intervaloch od roku 1992 – Česká republika, Taliansko, Nemecko, Poľsko, Slovensko), medzinárodných kolokvií (od roku 1984 priebežne – Nemecko, Poľsko, Česká republika, Maďarsko, Slovensko), európskej konferencie mladých výskumných pracovníkov TRANSCOM (v dvojročnom intervale od roku 2001). Som členom výboru Danubia – Adria Sympózií (od roku 2004) a v rokoch 2006 – 2007 som pôsobil vo funkcii prezidenta Danubia – Adria Society, Vienna (A). Moje vyžiadané prednášky z vyššie uvedenej problematiky si vypočuli študenti a doktorandi na univerzitách v Birminghame, Kodani, Parme, Miláne, Bologni, Drážd'anoch, Budapešti, Kielcach, Zielonej Góre, Czestochowej atď.
M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku?
O. Bokůvka: Postavenie vedcov na Slovensku je otázka neľahká. V reťazci výskum – vývoj – inovácia, zvýšenie konkurencieschopnosti, prepojenie vysoké školy – priemysel a tak ďalej, „hrajú" vedci prioritnú úlohu. Avšak ešte donedávna naše technické vybavenie, prístrojová technika bola zastaraná, žalostná. Blýska sa na lepšie časy. Vytvorenie excelentných pracovísk výskumu, budovanie kvalitnej infraštruktúry plus entuziazmus mladých vedcov pod vedením tých skúsenejších môže priniesť očakávané výsledky. Treba však nechať ľudí pracovať. Súčasná administratíva ich odvádza od koncepčnej, tvorivej práce v prospech Slovenskej republiky. Tu si však neodpustím kritiku. Moje pracovisko Katedra materiálového inžinierstva, Strojnícka fakulta Žilinskej univerzity v Žiline získala v roku 2004 Cenu ministra školstva SR za vedu a techniku „Prestížna organizácia výskumu a vedy". Pracovisko podalo projekt na Centrum excelentnosti... a neuspelo. Prečo?
M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?
O. Bokůvka: S potešením musím konštatovať, že sa (konečne) viac hovorí o vede, o ľuďoch zaoberajúcich sa vedou, o čom svedčia, okrem iného, aj vaše aktivity, aktivity Národného centra pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti. No napriek tomu porovnajte vysielané časy napríklad v televízii venované vedeckej práci, udeľovaniu titulov profesor, DrSc., Dr.h.c. významným osobnostiam a tzv. celebritám. Aké „rozsiahle" sú články o úspechoch slovenskej vedy v dennej tlači? Treba na týchto ľudí ukázať, treba o nich písať. Nie je to však jednoduché, zvyčajne ide o ľudí skromných, žijúcich svojou prácou a často okolím nepochopených.
M. B.: Pán profesor, ďakujem Vám za rozhovor.
Životopis
Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová
Fotozdroj: MŠ SR