Prof. Ing. Marcel Miglierini, DrSc., (55) pôsobí na Katedre jadrovej fyziky a techniky Fakulty elektrotechniky a informatiky na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Je predsedom Slovenskej spektroskopickej spoločnosti, členom Slovenskej nukleárnej spoločnosti a Slovenskej fyzikálnej spoločnosti a riaditeľom Zimnej školy synchrotrónového žiarenia /Winter School of Synchrotron Radiation (WSSR). V roku 2001 bol vyhlásený MEDC (Mössbauer Effect Data Center, Asheville, North Carolina, USA) za jedného zo štyroch najplodnejších autorov na svete v období rokov 1990 – 2000, publikujúci práce z oblasti Mössbauerovej spektrometrie. Viac informácií obsahuje  Curriculum vitae prof. Ing. Marcela Miglieriniho, DrSc.

M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 26. mája 2011 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému Ionizujúce žiarenie – hrozba alebo pomocník? Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu VEDA V CENTRE. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.

Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?

M. MIGLIERINI: V ostatnom období sa pojem ionizujúce žiarenie často krát skloňuje v kontexte jeho hrozby pre ľudstvo ako také. V prednáške by som rád upozornil na tie vlastnosti ionizujúceho žiarenia, ktoré musíme brať do úvahy pri ochrane nášho zdravia. Hoci je pravda, že ionizujúce žiarenie môže nedobre vplývať na náš zdravotný stav, možno si ani neuvedomujeme, že práve ionizujúce žiarenie je aj našim, snáď trocha aj nedoceneným, pomocníkom. Bez neho by sme sa sotva mali možnosť dozvedieť o našom tele to, čo nám ponúkajú vyspelé diagnostické postupy, ktoré pre svoju činnosť využívajú práve ionizujúce žiarenie.

Čím je teda ionizujúce žiarenie také charakteristické, že z neho máme na jednej strane obavy, no na druhej strane, ak dôkladne poznáme jeho vlastnosti, môžeme ho zmysluplne ale hlavne nezastupiteľne využiť? Je to totiž žiarenie ako každé iné, napríklad bežné svetlo, či tepelný vnem z infražiariča, alebo to, čo nám pomáha pri varení (mikrovlnka) alebo pri komunikácii (rádio, TV, mobilné telefóny). Rozdiel je len v energii, ktorú je toto žiarenie schopné odovzdať materiálu včítane ľudského tela. Jeho energia je taká veľká, že dokáže vytrhnúť elektrón z atómového obalu a tým, medzi iným, porušiť napríklad chemickú väzbu. To má ďalekosiahle následky práve pre ľudský organizmus. Zároveň však vysoká energia ionizujúceho žiarenia napomáha sprostredkovaniu informácie aj z takých miest, ktoré sú ostatnými metódami skúmania nedosiahnuteľné.

V prednáške spomeniem teda zdroje ionizujúceho žiarenia, jeho vplyv na biologické objekty, no aj možnosti jeho využitia či už pre účely zistenia problému (diagnostika), alebo jeho odstránenia, čiže liečba (terapia). Bol by som rád, ak by sme si z prednášky odniesli poznanie, že ionizujúce žiarenie je len jedným z veľmi mnohých faktorov, ktoré môžu v negatívnom smere ovplyvniť náš život, ale o nič horšie, ako napríklad obezita, stres, nadmiera fajčenia či alkoholu, teda „bežné radosti“ nášho každodenného života, ak ich nekontrolovane a prehnane „užívame“. Na rozdiel od nich však ionizujúce žiarenie môže aj neoceniteľne pomôcť.

M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium elektrotechnológie a experimentálnej elektrofyziky na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave?

M. MIGLIERINI: V slove „elektrofyzika“ je schovaná „fyzika“. Ako občas spomínajú moji rodičia, ešte som, snáď ako trojročný, síce nevedel čítať, no s obľubou som si prezeral mamine knižky (v tom čase pôsobila ako začínajúca asistentka na Katedre fyzikálnej chémie SVŠT v Bratislave). Na otázku „Čo robíš?“ som s kamennou tvárou odpovedal „Tudujem fysiku.“. (Kým som nenastúpil základnú školskú dochádzku, tak som šušlal.) Čiže na otázku „Kto?“ je odpoveď „Zrejme mama a jej pracovné zameranie.“ Otázku „Čo ovplyvnilo môj konkrétny výber?“ by som musel rozobrať zo širšieho pohľadu. Ako som už totiž predostrel, v tom čo študovať (fyziku), som mal jasno pomerne skoro. Kde ju však študovať a aké zameranie zvoliť, bolo dané ako výsledok kompromisov medzi pocitom zodpovednosti voči rodine a mojimi záujmami. Keďže som rodený Bratislavčan a vždy som inklinoval viac k experimentátorskej práci a keďže v tom čase bol otvorený spomínaný študijný smer na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (a tá mala vždy vynikajúce postavenie medzi technickými univerzitami na Slovensku), zvolil som zameranie Experimentálna elektrofyzika na študijnom odbore Elektrotechnológia. Snúbilo sa v ňom vynikajúce teoretické zázemie s možnosťou vykonávania experimentov na zariadeniach, ktoré zhodou okolností až podnes deň nemajú na Slovensku páru v zmysle, že nikde inde na slovenskej univerzite či ústave akadémie vied nenájdete Mössbauerovu spektrometriu.

M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?

M. MIGLIERINI: Ak by som mal odpovedať len jedným slovom, poviem „Jasná“. Alebo ak chcete – zrejmá. V  tomto smere som mal vždy jasno, čo chcem. Chcel som robiť špičkový experimentálny výskum a odovzdávať nadobudnuté skúsenosti tým, ktorí o to prejavia záujem. Cesta bola jasne načrtnutá: po ukončení vysokoškolského štúdia ašpirantúra a potom, ak sa mi podarí získať vhodné pracovné miesto, docentúra, veľký doktorát a prípadne profesúra. Nebola však priamočiara. Prejavilo sa to hneď po prijatí na Elektrotechnickú fakultu SVŠT, keď som sa nedostal na spomínanú Experimentálnu elektrofyziku, hoci moje výsledky z gymnázia boli vynikajúce a o toto študijné zameranie nebol až taký záujem (už vtedy prevládali počítače a telekomunikácie). Nastúpil som však už počas druhého ročníka ako študentská pomocná sila na Katedru jadrovej fyziky a techniky a napokon sa mi podarilo dostať sa na toto štúdium.
Ďalší problém nastal, keď som chcel na materskej fakulte nastúpiť na vedeckú ašpirantúru internou formou. Ani ukončenie vysokoškolského štúdia s vyznamenaním nebolo zrejme dostatočnou zárukou prijatia na internú ašpirantúru, a tak som absolvoval dvojročný študijný pobyt na Chemicko-technologickej fakulte SVŠT. Počas neho som vykonal aj ročnú základnú vojenskú službu. Napokon som sa na ašpirantúru na domovskej katedre dostal.
Po skončení ašpirantúry nastali očakávané problémy so získaním vhodného miesta. Vďaka môjmu školiteľovi a tiež vďaka vtedajšiemu vedúcemu katedry som po niekoľkonásobnom predlžovaní pracovného pomeru na dobu určitú získal aj dlhodobejšie pracovné miesto. Čiže dnes robím to, o čom som mal vcelku jasné predstavy už v rannej mladosti. A s občasnými prerušeniami kvôli dlhodobým zahraničným stážam to robím na tom istom mieste, aj keď sa názov môjho pôsobiska za tie roky už párkrát aj zmenil.

M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?

M. MIGLIERINI: S uvážením tých peripetií, ktoré som spomínal vyššie a tiež následných „pribrzdení“ kvalifikačného rastu je to tá skutočnosť, že som napokon dosiahol svoj cieľ – pôsobím ako univerzitný profesor na renomovanom pracovisku. Možno som ho aj prekonal, lebo profesorské menovanie som získal ako snáď najmladší v novodobých dejinách STU. A to som v tom čase mal už tri roky obhájený veľký doktorát. Hoci pôsobím v oblasti, ktorá nestojí v popredí vedeckého záujmu, mám možnosť odovzdávať svoje skúsenosti ďalším. Za môj konkrétny osobný úspech považujem to, že v poslednom desaťročí minulého tisícročia som patril medzi štyroch najproduktívnejších vedcov z oblasti Mössbauerovej spektrometrie na svete.

M. B.: Čo si ceníte na skúsenostiach zo zahraničia?

M. MIGLIERINI: Cením si hlavne možnosť byť v priamom osobnom kontakte s ľuďmi, ktorí vo svetovej vede majú vedúce postavenie. Priama konfrontácia ich metód práce a dosahovaných výsledkov v porovnaní s našim prístupom je pre mňa obzvlášť motivujúca. Na základe toho, čom som mal možnosť osobne zažiť či už v Japonsku, Nemecku, Francúzsku či len v susednom Rakúsku si myslím, že naši vedeckí pracovníci vedia v mnohých ohľadoch držať krok so svetovými vedeckými trendami. A veru neraz ich aj vytyčujú. Všetko je len otázkou príležitostí a vhodných pracovných podmienok. Nie zanedbateľnú úlohu hrá samozrejme financovanie a vybavenosť infraštruktúry. Tieto aspekty u nás doma značne pokrivkávajú, no som optimista a verím, že sa raz zlepšia.

M. B.: Ako sa Vám darí zapájať sa do projektov?

M. MIGLIERINI: Mal som možnosť, a stále mám, riadiť vedecké aj vzdelávacie projekty, ktoré sú financované z domácich, no aj zahraničných zdrojov. Možnosti uchádzať sa o ne sú. V oblasti európskej spolupráce sa začína však prejavovať nedostatočná infraštrukturálna a experimentálna vybavenosť viacerých našich pracovísk a získať medzinárodne financovaný grant je čoraz náročnejšie. V tejto súvislosti si myslím, že národná podpora vedecko-výskumných projektov je nedostatočná. Nie je predsa mysliteľné, aby jediná reálna grantová agentúra, ktorá na Slovensku pôsobí, mala pozastavené financovanie na niekoľko rokov. Iste, môžeme rozdeliť len taký koláč, aký máme. Absentuje tu však jasné stanovisko k tomu, ktoré smery vedy a výskumu sú jednoznačne preferované z pohľadu povedzme hospodárskeho záujmu. Potom sa to všetko zmení na voľnú súťaž, ktorá v prípade nedostatku zdrojov vytvára zbytočné tlaky a pocit demotivácie pre tých, ktorí v príslušnom roku neuspeli a výhľad na podávanie návrhov projektov na ďalšie roky je neistý.

M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku?

M. MIGLIERINI: Mám pocit, že vo všeobecnosti prevláda na Slovensku istá nedôvera k dosahovaným výsledkom vedeckej práce. Obzvlášť keď sa jedná o základný výskum, ktorého výsledky prinášajú svoje ovocie v dlhodobých časových horizontoch. Bez dostatočne širokej vedecko-výskumnej základne však len ťažko môžeme uvažovať o dosiahnutí požadovanej úrovne. Možnosti prijatia nových pracovníkov (ak sa vôbec nejakí o tento post uchádzajú kvôli málo atraktívnemu ohodnoteniu) sú veľmi obmedzené. Zlepšenie postavenia vedcov na Slovensku sa tiež odvíja od podielu financovania vedy zo štátneho rozpočtu. Súčasný príspevok je hlboko podhodnotený a tým sú nepriamo obmedzené aj možnosti zapojenia sa vedeckých pracovísk do získavania iných zdrojov financovania. Existuje určitá kritická hodnota financií z domácich zdrojov, ktorá musí byť zabezpečená na efektívne fungovanie aj voči napríklad zahraničiu či mimorezortného pracoviska.

M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?

M. MIGLIERINI: Popularizácia vedy je dôležitá aktivita, ktorá pomáha zviditeľňovať prácu a dosiahnuté vedecké výsledky aj laickej verejnosti. Tým sa vlastne má každý možnosť dozvedieť, čo sa v slovenskom vedeckom priestore deje a aké väzby slovenských vedeckých inštitúcií so zahraničnými pracoviskami existujú. Taktiež sa prezentuje účasť slovenských vedcov na renomovaných a unikátnych experimentálnych zariadeniach v zahraničí. Ľudia tak získajú vedomosť aj napríklad o použití verejných finančných zdrojov. Popularizácii vedy by určite pomohli rôzne pravidelné relácie v masmédiách, ktoré by si, v prípade vhodne zvolenej doby vysielania, určite našli svojich priaznivcov. Prvé lastovičky sa už ukazujú a tieto aktivity by určite bolo treba podporiť.

M. B. Ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová

Súvisiaci článok publikovaný vo Vedeckom kaleidoskope:

Veda v CENTRE: Ionizujúce žiarenie – hrozba alebo pomocník?