prof. Ing. Ivan Štich, DrSc. – riaditeľ Fyzikálneho ústavu SAV

Medzinárodne uznávaný fyzik profesor Ivan Štich (51) pochádza z Bratislavy. Na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave vyštudoval odbor Fyzika tuhých látok. V roku 1985 odišiel do zahraničia, kde pôsobil na špičkových zahraničných univerzitách a vedeckých inštitúciách 14 rokov. V talianskom Terste obhájil doktorandské štúdium v odbore Fyzika kondenzovaných systémov, kde pracoval pod vedením dvoch svetovo uznávaných fyzikov, v tom čase nominovaných na Nobelovu cenu za fyziku. Po skončení PhD štúdia dostal ponuku pracovať na Univerzite v Cambridge vo Veľkej Británii a odtiaľ bol už len krok do vedeckého mesta Tsukuby v Japonsku, kde pôsobil 4 roky ako vedúci oddelenia „exotických materiálov“ vo Výskumnom centre pre atómovú technológiu. V roku 1998 sa vrátil na Slovensko a na Slovenskej technickej univerzite založil unikátne high-tech laboratórium CCMS (Center for Computational Materials Science). Od roku 2007 je riaditeľom Fyzikálneho ústavu SAV. Viac informácií obsahuje jeho profesný životopis.

M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 29. apríla 2010 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému: Superpočítačové modelovanie nanosveta. Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu Veda v CENTRE. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.

Mohli by ste v úvode v krátkosti a populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?    

M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU (predtým SVŠT) v Bratislave?

I. ŠTICH: Moje záujmy išli vždy po viacerých, často protichodných cestách. Okrem záujmu o prírodné vedy, a fyziku obzvlášť, som mal vždy mimoriadny vzťah aj k umeniu, najmä hudbe. Na strednej škole som dokonca chvíľu uvažoval, že by som gymnázium so zameraním na matematiku (Gymnázium J. Hronca) zamenil za umenie. V tom, že som nakoniec zostal v prírodných vedách, zohrali určítú úlohu asi aj moji rodičia, ktorí ma usmernili na techniku. Veľmi skoro som však zistil, že viac ako technika ma bavia prírodné vedy a preto som na Elektrotechnickej fakulte SVŠT v Bratislave začal študovať odbor Fyzika tuhých látok, ktorý v tej dobe mal nadštandardne dobrú úroveň. Fyzika tuhých látok je odbor, ktorému sa venujem dodnes.  

M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?

I. ŠTICH: Po skončení vysokej školy, ešte za totality, som veľmi rýchlo zistil, že ak chcem kvalitné doktorandské vzdelanie v oblasti počítačového modelovania tuhých látok, budem ho musieť získať „vonku“. Podarilo sa mi získať štipendium na International School for Advanced Studies v Terste v Taliansku. Túto školu som aj v roku 1989 skončil získaním PhD, opäť v odbore Fyzika kondenzovaných systémov. Mal som to veľké štastie, že som mal možnosť robiť si doktorandské štúdium pod vedením dvoch profesorov, ktorí objektívne patria k najuznávanejším autoritám v oblasti prvoprincípového modelovania tuhých látok, prof. Roberta Cara a prof. Michele Parrinella. Títo páni práve v čase, keď som prišiel do Terstu, publikovali metódu, ktorá je dnes známa ako Car-Parrinello method. A opäť som mal šťastie, že som mal možnosť pracovať na prvých aplikáciách tejto metódy na reálne systémy. To nasmerovalo celú moju ďalšiu profesiomálnu orientáciu. 

M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?

I. ŠTICH: Ešte počas PhD štúdia sa mi podarilo spraviť prvé aplikácie tzv. Car-Parrinellových techník na reálne systémy, kvapalný a amorfný kremík. Tieto prace sa pokladali a ešte stále pokladajú za prelomové, o čom svedčí aj scientometria. Po skončení PhD štúdia som dostal ponuku pracovať na tzv. Grand challenge projekte na Univerzite v Cambridge vo Veľkej Británii, kde sme dokázali, ako prví na svete, dostať tieto metódy na paralelné počítače, čo nám umožnilo študovať systémy, ktoré v tej dobe boli mimo možností štandardných sekvenčných počítačov. Tam vznikli prvé „large-scale“ aplikácie. A odtiaľ to bol už len krok do Tsukuby v Japonsku, kde som strávil štyri roky v Joint Research Center for Atom Technology. Toto miesto ideálne spájalo vynikajúce financovanie vedy, a to aj zo súkromných zdrojov, s veľkou osobnou slobodou bádania a prístupom k špičkovej superpočítačovej infraštruktúre. Napriek tomu som sa po 14-tich rokoch rozhodol, že sa chcem vrátiť späť na Slovensko. Bolo to v roku 1998. Chcel som ukázať, že špičková veda sa dá robiť aj v slovenských pomeroch 90. rokov.

Pri pohľade späť mám dojem, že sa mi to aj vcelku podarilo. Vzniklo CCMS – Center for Computational Materials Science, najprv na FEI STU v Bratislave, v súčasnosti na Fyzikálnom ústave SAV, ktoré produkuje medzinárodne kompetitívne výsledky. Podarilo sa nám vybudovať aj počítačovú infraštruktúru, ktorá nám umožnila produkovať objektívne špičkové výsledky v prostredí, v ktorom úplne chýbali vo svete bežné narodné superpočítačové centrá. Tieto výsledky skutočne vznikli na Slovensku – od ideí až po realizáciu, a neboli len výsledkom napríklad zapojenia sa do nejakého veľkého európskeho projektu. O tom svedčí aj scientometria, krorá ma radí do trojice najcitovanejších slovenských fyzikov, pričom viaceré špičkové publikácie vo vysokoimpaktovaných časopisoch vznikli už práve tu na Slovensku. Za úspech pokladám aj to, že sa mi podarilo vychovať niekoľkých doktorandov, respektíve postdoktorandov, z ktorých viacerí sú dnes uznávaní vedci.

M. B.: Ako sa Vám darí zapájať sa do projektov? 

I. ŠTICH: Nie som priateľom veĺkých projektov. Sú samozrejme výnimky, kde veľké projekty sú nutnosťou, napr. experimentálna fyzika vysokých energií, kozmický výskum a podobne. Osobne mám najlepšiu skúsenosť s malými projektami, bilaterálnymi spoluprácami, spoluprácami s dvomi ─ tromi ďalšími partnermi. Realita je však taká, že sme často tlačení do projektov úplne iného typu, integrovaných projektov s desiatkami ďalších partnerov, projektov štrukturálnych fondov a podobne. Som súčasťou aj takýchto projektov, aj keď som osobne presvedčený, že pri inej schéme financovania by sa lepšie vedecké výsledky asi dosahovali zapájaním sa do menších a menej byrokratických projektov.   

M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku?

I. ŠTICH: Som presvedčený, že ich postavenie, aspoň čiastočne, je také, aké si zaslúžia. Špičková veda na Slovensku je ešte stále úzky profil. Vedecká komunita na Slovensku ako celok ešte stále nie je pripravená pomenovať veci pravým menom a tým sa oberá o reputáciu. Sme stále častejšie svedkami devalvácie profesorských titulov, škandálov na univerzitách, vedu často reprezentujú dekani, rektori a riaditelia vedeckých inštitúcií, ktorí by v skutočne kompetitívnom vedeckom prostredí mali problém obhájiť aj titul PhD. Samozrejme, sú aj svetlé výnimky, je ich však žalostne málo. Výsledkom je zlý kredit vedy a vedcov na Slovensku umocnený dlhodobým podfinancovaním vedy a absenciou adekvatnej infraštruktúry.   

M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?

I. ŠTICH: Popularizácia, spolu s výchovou študentov, je asi jedna z najdôležitejších úloh vedca. Sme platení z peňazí daňových poplatníkov a preto by sme mali byť schopní zrozumiteľným spôsobom vysvetliť výsledky našej práce a vedy vôbec. Prvé, čo ma napadá je, že máme napr. tzv. verejnoprávne médiá, ktorých úlohou by mala byť aj popularizácia vedy. Príkladom v tomto smere by mohla byť napr. BBC.

M. B.: Pán profesor, ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová

Foto: Archív I.Š.

Profesný životopis

Súvisiaci článok vo Vedeckom kaleidoskope: Veda v CENTRE: Superpočítačové modelovanie nanosveta