Dr. Ing. František Simančík (1962) – medzinárodne uznávaný odborník v oblasti materiálového výskumu, riaditeľ a samostatný vedecký pracovník Ústavu materiálov a mechaniky strojov (ÚMMS) SAV v Bratislave. V ÚMMS SAV pôsobí od roku 1986, od r. 2004 vo funkcii riaditeľa.
Je autorom a spoluautorom viacerých vynálezov nových materiálov a výrobných postupov, ktoré nemajú vo svete obdobu. Jeho meno rezonuje najmä v súvislosti s originálnou technológiou výroby penového hliníka, ktorý sa podarilo úspešne aplikovať napr. v ochranných prvkoch automobilov Ferrari a Audi. Ako jeden z mála Slovákov koordinuje výskumný projekt 7. rámcového programu EÚ. Významne sa pričinil o založenie Kompetenčného centra na výskum ľahkých kovov a kompozitov, ktoré v súčasnosti združuje troch akademických a 8 priemyselných partnerov, a vytvára tak vynikajúce podmienky pre prenos vedeckých poznatkov do inovácií slovenských výrobkov. Svedčia o tom už prvé úspešné aplikácie unikátnych materiálov napríklad v motore automobilu BMW alebo v nárazníkoch vlakových vagónov.
Medzi najvýznamnejšie výsledky jeho výskumného tímu v roku 2011 možno zaradiť zavedenie originálnej technológie infiltrácie grafitových súčiastok meďou do priemyselnej výroby inovovaných klzných kontaktov lokomotív a trolejbusov, vyvinutie špeciálnych hliníkových materiálov pre vysokoteplotné aplikácie v piestoch spaľovacích motorov, ako aj revolučnú inováciu chladenia a ohrevu obytných alebo kancelárskych priestorov s efektívnym využitím obnoviteľných zdrojov energie prostredníctvom panelov na báze penového hliníka. Osobne však za svoj najvýznamnejší počin považuje príspevok k výraznému zlepšeniu postoja predstaviteľov priemyselnej sféry k slovenskej vedeckej komunite.
V rámci popularizácie vedy a techniky bude Dr. Ing. František Simančík hosťom stretnutia verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré pod názvom Veda v CENTRE už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v Centre vedecko-technických informácií SR. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor.
M. Bartošovičová: Pán riaditeľ, dňa 31. mája 2012 o 17.00 hod. budete mať prednášku vo Vede v CENTRE na tému: Vlastnosti materiálov šité na mieru. Mohli by ste populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?
F. SIMANČÍK: Vlastnosti súčasných konštrukčných materiálov sú v mnohých prípadoch limitujúcim faktorom vývoja v mnohých oblastiach – strojárstve, elektrotechnike, stavebníctve alebo medicíne. Nové technológie často nemožno realizovať len preto, lebo dostupné materiály nevydržia požadované zaťaženie, kombinujúce rôzne mechanické, tepelné a chemické účinky. Stále preto musíme čakať na efektívnejšie spôsoby výroby energie, napríklad jadrovou fúziou, alebo na spoľahlivé umelé náhrady ľudských orgánov.
Najväčším problémom je práve odolnosť voči komplexnému namáhaniu – materiály s vysokou pevnosťou majú zvyčajne nízku odolnosť voči korózii, zle odvádzajú teplo alebo sú veľmi krehké, naopak dobre vodivé materiály majú nedostatočnú pevnosť a podobne. Použitie kombinácie rôznych materiálov zase naráža na ich rozdielne fyzikálne vlastnosti, napríklad rozdielnu teplotnú rozťažnosť, alebo chemickú inkompatibilitu, čo zapríčiňuje ďalšie ťažkosti a často využitie viacerých materiálov v jednej súčiastke úplne znemožňuje.
Moderný vývoj preto smeruje k ovplyvňovaniu vlastností materiálov tak, aby boli šité priamo na mieru zamýšľanej aplikácie a vyhovovali všetkým požiadavkám. Na to je potrebné vytvárať úplne nové triedy heterogénnych materiálov (kompozitov), v ktorých sofistikovaná mikroštruktúra zabezpečuje unikátnu kombináciu vlastností, ktorú nie je možné dosiahnuť žiadnym tradičným materiálom pôsobiacim samostatne. V prednáške bude na príkladoch rôznych kompozitov ukázané, ako je možné v jednom materiáli dosiahnuť kombináciu vysokej pevnosti a nízkej hmotnosti, ako možno nastavovať koeficient teplotnej rozťažnosti, zvyšovať tepelnú vodivosť, alebo zabezpečovať iné funkčné vlastnosti, napríklad magnetizmus u nemagnetických materiálov. Predstavím aj niektoré technologické postupy pri výrobe kompozitov, penového hliníka alebo komplexných štruktúr vytváraných manipuláciami s usporiadaním atómov, ako aj niektoré doteraz realizované aplikácie takýchto unikátnych materiálov.
M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave a neskôr na Technickej univerzite vo Viedni?
F. SIMANČÍK: Na Gymnáziu v Liptovskom Hrádku, sme mali už na konci 70-tych rokov unikátnu možnosť študovať programovanie a obsluhu počítačových strojov, ktoré boli vtedy ešte vo veľkosti niekoľkých miestností a údaje sa do nich zadávali dierovanými štítkami. Keďže ma programovanie bavilo, chcel som v ňom ďalej pokračovať, čo ma priviedlo na Strojnícku fakultu SVŠT, ktorá v tom čase ponúkala študijný program Automatizované systémy riadenia (ASR). Na vysokej škole som však zistil, že vývoj nových materiálov je pre mňa zaujímavejší, vyžadujúci komplexné znalosti z mnohých odborov, pričom výsledky sú široko aplikovateľné a v 3. ročníku som preto z ASR presedlal na strojárske technológie. Toto rozhodnutie do značnej miery ovplyvnil môj budúci školiteľ doc. Ladislav Stanček, ktorý ma už v 2. ročníku angažoval do práce na katedre zlievania, kde sme skúšali na tú dobu veľmi progresívne metódy prípravy materiálov odlievaním v čiastočne tuhom stave.
Do Viedne som sa dostal na doktorandské štúdium až po roku 1990, keď som už bol medzičasom zamestnaný v SAV a čoraz viac som inklinoval k výskumu kompozitov. Pozval ma tam profesor Gerhard Jangg, ktorý bol uznávanou svetovou kapacitou v oblasti práškovej metalurgie a už aj pred rokom 1989 úzko spolupracoval s našim ústavom.
M. B.: Aká bola Vaša cesta k výskumu a vývoju?
F. SIMANČÍK: O tvorivú prácu vo výskume som mal záujem prakticky od začiatku, o inej alternatíve som ani neuvažoval. Možno to bolo dané tým, že môj otec patril k úspešným vedeckým pracovníkom a 8 rokov pôsobil aj v SAV v Arboréte Mlyňany, kde som vyrastal. Po skončení vysokej školy som dostal ponuku z Ústavu materiálov a mechaniky strojov SAV, ktorú som samozrejme rád akceptoval a ukázalo sa, že som urobil dobre, pretože na tomto pracovisku zotrvávam doteraz.
M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?
F. SIMANČÍK: Za najznámejší úspech možno považovať výsledky dosiahnuté v oblasti výskumu a vývoja penového hliníka. Tu sa nám podarilo vytvoriť niekoľko originálnych technologických postupov, ako aj objasniť niektoré doteraz nevysvetlené zákonitosti. Boli sme prví na svete, ktorí aplikovali tento materiál v sériovej výrobe automobilových súčiastok, teraz máme už aj úspešnú aplikáciu v železničných vagónoch a v stavebníctve. Na technológiu výroby penového hliníka máme viac ako 30 udelených patentov zo 7 prihlášok, pozývajú nás na významné vedecké podujatia, niektoré sme otvárali úvodnou plenárnou prednáškou.
Osobne však za najvýznamnejší úspech našej práce považujem neustály záujem rôznych priemyselných partnerov o spoluprácu s nami pri inováciách ich výrobkov. Naši priemyselní partneri s nami spolupracujú dlhodobo, mnohí viac ako desať rokov, viacerí sa po úspešnom ukončení projektu vracajú s novými úlohami, čo svedči o tom, že sú s našou prácou spokojní.
M. B.: Aktívne sa zapájate do medzinárodných a národných vedecko-výskumných projektov, v ktorých ste zodpovedným riešiteľom alebo spoluriešiteľom. Mohli by ste spomenúť aspoň tie najzaujímavejšie, prípadne kde predpokladáte najväčší prínos?
F. SIMANČÍK: Na medzinárodnej úrovni momentálne riešime projekty orientované najmä na vývoj nových konštrukčných materiálov pre aplikácie pri zvýšených teplotách, pričom sa snažíme dosiahnuť optimálnu kombináciu pevnosti, hmotnosti, schopnosti odvádzať teplo a koróznej odolnosti. Bez takýchto materiálov je rýchly rozvoj využívania alternatívnych energetických zdrojov prakticky nepredstaviteľný a potrebné sú aj pre ďalší rozvoj elektrotechniky, najmä kvôli problémom s odvodom tepla pri rýchlych mikroprocesoroch. Sme zapojení do dvoch projektov 7. rámcového programu EÚ, jeden z nich sme sami iniciovali a v súčasnosti jeho riešenie aj koordinujeme. Je orientovaný na vývoj nových kompozitných materiálov pre konštrukčné súčiastky pracujúce pri teplotách nad 1200 °C, ktorá je limitnou pre súčasne používané niklové superzliatiny.
Z domácich projektov nás momentálne najviac fascinuje príprava sériovej výroby nových chladiacich a ohrevných panelov z penového hliníka, ktoré by mohli priniesť úplnú revolúciu vo vytváraní tepelnej pohody v uzatvorených priestoroch pri relatívne nízkych nákladoch pretože využívajú nízkopotenciálové teplo, ktoré sa dá relatívne lacno získať z obnoviteľných zdrojov energie. Vývoj týchto originálnych panelov máme ukončený a úspešnosť prvých aplikácií ďaleko predstihuje naše očakávania.
Okrem toho nás v súčasnosti významne zamestnávajú projekty z eurofondov zamerané na vytvorenie modernej výskumnej infraštruktúry. V Bratislave budujeme slovenské centrum excelentnosti na vývoj kompozitných materiálov pre konštrukčné aplikácie – CEKOMAT, v Žiari nad Hronom vytvárame vedecko-výskumnú základňu pre priemyselných partnerov v rámci Kompetenčného centra na výskum ľahkých kovov a kompozitov. Okrem toho budujeme unikátne laboratórium na komplexný výskum a testovanie materiálov potrebných na využívanie alternatívnych energetických zdrojov, vrátane geotermálnej a solárnej energie.
M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku?
F. SIMANČÍK: Postavenie vedcov v spoločnosti priamo úmerne závisí od toho ako verejnosť vidí úlohu vedy v uspokojovaní jej potrieb. Slovenská verejnosť si, žiaľ, neuvedomuje, že rozvoj vedy a výskumu patrí k existenciálnym otázkam života spoločnosti, slovenskú vedu považuje len za akúsi nadstavbu nad ekonomickými aktivitami a nevidí jej potenciálne prínosy pre bežný život alebo budúci rozvoj. Vedcov považuje často za introvertných exotov, ktorí sa hrajú za peniaze daňových poplatníkov, a aj keď občas vytvoria významný výsledok, nič to na živote bežného Slováka nezmení. Vedcov slovenská spoločnosť nepovažuje za tvorcov hodnôt, ktoré nevyhnutne potrebujeme, ale skôr za spotrebiteľov prostriedkov, ktoré „by sa dali využiť aj efektívnejšie (???)".
Zlé postavenie vedcov a nedostatočné financovanie vedy na Slovensku je potom len prirodzeným výsledkom tohto myslenia. Prekonať ho možno len zmenou prístupu v popularizácii úlohy vedy pre spoločnosť. Informácie o významných vedeckých výsledkoch sú síce pre spoločnosť zaujímavé, keďže v nich však nevidí bezprostredný efekt na bežný život, neprinášajú ani potrebný spätný efekt, spočívajúci vo zvýšení podpory vedy.
Hoci to tak možno na prvý pohľad nevyzerá, slovenská spoločnosť žije komfortnejšie ako si môže dovoliť, čoho dôkazom je pravidelný a nemalý deficit verejných financií. Práve pri riešení tohto principiálneho a momentálne asi najdôležitejšieho problému spoločnosti je úloha vedy nezastupiteľná.
Znižovanie verejných výdavkov síce môže mať krátkodobý efekt, určite sa však nedá urobiť bez zníženia spoločenského komfortu, zvlášť ak sa dotýka oblastí ako sú zdravotníctvo alebo verejné služby. Omnoho lepšou cestou je zvyšovanie verejných príjmov, ktoré sa najefektívnejšie dosiahne zvýšením pridanej hodnoty slovenskej produkcie, bez nutnosti drahých investičných stimulov pre výrobcov využívajúcich len relatívne a dočasne lacnú pracovnú silu. Vyššia predajná cena a lepšia konkurencieschopnosť slovenských výrobkov sa však nedá dosiahnuť žiadnym iným spôsobom ako vedecko-výskumnou činnosťou, pretože hlavnú časť pridanej hodnoty inovovaného výrobku tvorí hodnota poznatku, ktorý je doňho vložený. Hodnota poznatku sa navyše dlhodobo zachováva bez potreby ďalších nákladov aj pri dlhoročnej sériovej výrobe.
Vedomostná spoločnosť, o ktorej sa dnes neustále hovorí, nie je tá, ktorá užíva nové poznatky, ale taká, ktorá tieto poznatky sama tvorí a predáva, buď formou licencií, alebo integrovane v inovovaných výrobkoch. Inovácie, samozrejme, nie sú možné bez investícií do vzdelávania a výskumnej infraštruktúry a o tomto treba slovenskú verejnosť presvedčiť. Každý by mal vedieť, že dovolenky v zahraničí, trináste platy, vianočné príspevky, fungujúce zdravotníctvo a podobne tu budú len vtedy, keď na to budú peniaze a tie tu budú len vtedy, ak sa naša produkcia bude predávať s vyššou pridanou hodnotou. Nikto iný ako slovenskí vedci a výskumníci to však na Slovensku nedokáže zabezpečiť. Ak to verejnosť pochopí, vedecká práca dostane adekvátne spoločenské ocenenie a s tým spojené adekvátne financovanie.
M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?
F. SIMANČÍK: Popularizácia vedy na Slovensku sa príliš sústreďuje na vyzdvihovanie významných vedcov a dosiahnutých vedeckých výsledkov. Je to určite správna snaha, ktorá okrem toho, že poukazuje na kvalitu slovenskej vedy pomáha aj zlepšovať sebavedomie spoločnosti. Pri prezentáciách sa však väčšinou stráca súvis s okamžitými, respektíve aspoň v dohľadnom čase dosiahnuteľnými benefitmi pre slovenskú spoločnosť. Vedie to potom k mylnému dojmu typu: „Je pekné a potešujúce, že máme na Slovensku dobrú vedu, ale peniaze, ktoré do nej vkladáme, by sme možno v súčasnosti vedeli využiť aj zmysluplnejšie a pestovanie vedy si teraz jednoducho nemôžeme dovoliť, pretože musíme financovať iné potrebnejšie aktivity...".
Popularizácia vedy musí jednoznačne poukázať na nenahraditeľnosť úlohy vedy nielen pre rozvoj spoločnosti a jej ochranu pred rôznymi pohromami, ale aj pre ekonomicky vyrovnanú bilanciu pri zachovaní aspoň súčasnej úrovne komfortu, tak ako som to spomínal v predchádzajúcej odpovedi. V tejto oblasti môže dobrá argumentácia urobiť zásadný prelom pri ďalšom rozvoji slovenskej vedy.
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová
Súvisiaci článok publikovaný vo Vedeckom kaleidoskope: Veda v CENTRE: Vlastnosti materiálov šité na mieru
Dr. Ing. František Simančík 2012_CV
Fotozdroj: ÚMMS SAV