Prejsť na hlavný obsah
Hlavná stránka Centrálneho informačného portálu MŠ SR
Hľadať
Ministerstvo školstva SR
Domov
Veda v SR
Veda v EÚ
Financovanie
Výsledky projektov V a V
Slovensky English
Centrálny informačný portál baner

Eugen Pauliny – významný slovenský jazykovedec 

 
Eugen Pauliny 

V druhej polovici mája si pripomíname výročie narodenia významného slovenského jazykovedca, slovakistu, zakladateľa modernej slovenskej štylistiky a vysokoškolského profesora Eugena Paulinyho.

Narodil sa 13. 12. 1912  vo Zvolene, tu vychodil základnú aj strednú školu a zmaturoval. V rokoch 1930 – 1935 študoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave slovenský a latinský jazyk. Po jej skončení dva roky pôsobil v rodisku ako stredoškolský profesor, r. 1937 začal na Filozofickej fakulte UK pracovať ako asistent Slovanského seminára, r. 1943 sa habilitoval na odbor slovenský jazyk. V rokoch 1943 – 1945 pracoval v správe SAVU, od roku 1945 pôsobil na Filozofickej fakulte UK ako profesor slovenského jazyka do svojho odchodu do dôchodku v roku 1979 (s prestávkou v rokoch 1950 – 1953, keď z politických dôvodov pracoval ako redaktor vydavateľstva v Bratislave). R. 1968 sa stal členom korešpondentom SAV. Umrel 19. 5. 1983 v Bratislave.

Do jazykovedy vstupoval v polovici 30. rokov 20. storočia príspevkami, v ktorých analyzoval niektoré javy detvianskeho nárečia, prípadne aj širšie tekovských nárečí. K nárečovej tematike sa roku 1947 vrátil monografiou Nárečie zátopových osád na hornej Orave, v ktorej použil štrukturalistickú metódu. Dialektologickej problematike zostal verný po celý život. V tom istom roku vedno s Jozefom Štolcom publikoval Dotazník pre výskum slovenských nárečí (Atlas slovenského jazyka). No už r. 1940 v Bartkovom Slovenskom jazyku uverejnil sériu statí, ktorých predmetom bola umelecká forma v prózach súčasníkov, ale aj klasikov (Kukučína a Timravy). Tejto téme sa vedecky venoval aj neskôr a rozšíril ju o vzťah spisovného jazyka a nárečia v umeleckom diele. Túto tému rozobral v práci Dve kapitoly o spisovnom jazyku a nárečí (1946) a rozšírenú o ďalšie témy ju zhrnul v práci O jazyku a štýle slovenskej prózy (1983). S touto jeho orientáciou úzko súvisí výskum štylistických javov, ktorým sa Eugen Pauliny v slovenskej jazykovede systematicky začal venovať ako prvý a možno ho pokladať za zakladateľa modernej slovenskej štylistiky. Na jeho základné zistenia nadväzovali viacerí jazykovedci. Jeho výsledky mali osobitný význam pri tvorbe učebných textov a učebníc a pri výučbe slovenského jazyka na rozličných stupňoch škôl.

Eugen Pauliny má v slovenskej jazykovede výnimočné postavenie tým, že popri Ľudovítovi Novákovi ako jediný vo svojom vedeckom diele paralelne rozvíjal témy zo súčasného jazyka, ako aj z dejín slovenského jazyka, osobitne z dejín spisovnej slovenčiny a zároveň riešil všeobecnojazykovednú problematiku. Teoretickú lexikálno-syntaktickú problematiku na materiáli zo súčasného jazyka analyzoval v habilitačnej práci Štruktúra slovenského slovesa (1943), v ktorej priekopnícky nastolil problém lexikálnosémantickej podmienenosti vetných štruktúr v slovenčine. Na rozdiel od paralelnej zahraničnej koncepcie slovesnej valencie, ktorú o deväť rokov prv predstavil Francúz Louis Tesnière a v ktorej sa zdôrazňovali skôr formálne štruktúry utvárané touto vlastnosťou slovesa, v Paulinyho teórii intencie slovesného deja sa viac kládol dôraz na jazykovú sémantiku, konkrétne na sémantiku slovesa ako centrálneho člena vety. Eugen Pauliny touto svojou prácou otvoril novú, „sémantickú“ kapitolu vo výskume slovnej zásoby aj gramatického systému slovenčiny a osobitne jej syntaktického systému. Paulinyho vedecký záujem o systém súčasnej slovenčiny sa realizoval veľkým počtom štúdií venovaných základným otázkam spisovnej slovenčiny, ale aj syntézami, motivovanými najmä potrebami výučby vysokoškolských študentov. Už r. 1947 pripravil Systém slovenského spisovného jazyka v dvoch častiach, r. 1960 vydal Krátku gramatiku slovenskú, ktorá ako praktická príručka vyšla vo viacerých vydaniach, a r. 1981 uverejnil svoju originálne koncipovanú Slovenskú gramatiku s podtitulom Opis jazykového systému. Okrem toho vedno s Jozefom Ružičkom a Jozefom Štolcom prichystali Slovenskú gramatiku (1953, 5. vyd. 1968) a ako spoluautor mal podiel na veľkom počte učebníc a učebných textov pre rozličné typy stredných škôl. Štrukturalistická orientácia Eugena Paulinyho našla svoj výraz vo výklade fonologickej štruktúry slovenčiny. Urobil tak v mnohých časopiseckých a zborníkových statiach, ako aj v syntézach Fonológia spisovnej slovenčiny (1961, 2. vyd. 1968) a Slovenská fonológia (1979). S touto témou súvisí jeho záujem o spisovnú výslovnosť (bol členom ortoepickej komisie Jazykovedného ústavu, ktorá odobrila text prvých oficiálnych Pravidiel slovenskej výslovnosti [1984] skoncipovaný Ábelom Kráľom) a o pravopisnú sústavu (bol spoluautorom publikácie O reforme slovenského pravopisu [1948] a nových Pravidiel slovenského pravopisu [1953], pričom sa aktívne zúčastnil na príprave tejto pravopisnej reformy). Eugen Pauliny intenzívne zasahoval do formovania teórie spisovného jazyka a jazykovej kultúry. Bol za aktívnu a cieľavedomú prácu pri pestovaní jazykovej kultúry a predstaviteľom slovenského purizmu vyčítal nekoncepčnosť ich postupu a to, že slovenskú kultúrnu verejnosť svojimi rigoróznymi postojmi uvádzali do pasívneho vyčkávania. Svoju predstavu o budovaní normy, o jej vlastnostiach a o jej kodifikácii sformuloval v stati Norma spisovnej slovenčiny a zásady jej kodifikovania; prichystal ju v súvise s prípravou pravopisnej reformy r. 1953, ale tlačou vyšla až po takmer polstoročí (v Spisoch Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV ju vydal Slavomír Ondrejovič r. 2000). Za primeranú kodifikáciu slovnej zásoby spisovnej slovenčiny sa zasadzoval na vedeckej konferencii o slovníku spisovnej slovenčiny r. 1965, na ktorej predniesol ústredný posudok kritizujúci teóriu a prax kodifikácie slovnej zásoby uplatnenú v prvých štyroch dieloch Slovníka slovenského jazyka vznikajúceho pod vedením Štefana Peciara. Do tejto oblasti sa zaraďuje aj Paulinyho vedecký záujem o dejiny spisovnej slovenčiny. Prvý zo slovakistov Slovákov sa začal systematicky zaoberať touto témou a je autorom niekoľkých knižných verzií spracúvajúcich túto tému: prvá je z r. 1948, druhá („od začiatkov po Ľudovíta Štúra“) z r. 1966 a tretia („od začiatkov po súčasnosť“) z r. 1983. S Paulinyho záujmom o vonkajšie dejiny slovenčiny úzko súvisí záujem o vnútorné dejiny. Pri výklade javov z histórie nášho jazyka, ako aj celých vývinových etáp autor uplatňoval systémový prístup k jazykovým javom a veľký význam pripisoval danej spoločnosti, ktorá je nositeľom a tvorcom jazyka. Výsledky svojich výskumov zverejňoval v štúdiách a v syntetických prácach Fonologický vývin slovenčiny (1962) a Vývin slovenskej deklinácie (1990; druhú z autorovej pozostalosti na vydanie prichystal Pavol Žigo).

Osobitnú pozornosť Eugen Pauliny venoval cyrilo-metodskému obdobiu v našich kultúrnych dejinách. Svoje poznatky zhrnul v práci Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy (1964) a v nedokončenej práci Život a dielo Metoda, prvoučiteľa národa slovienskeho (rukopis doplnil a na vydanie pripravil Šimon Ondruš, 1985). Spolupracoval aj pri prekladaní jedinečného básnického diela Konštantína Filozofa do súčasnej slovenčiny – Proglasu – s básnikom Viliamom Turčánym a mal aktívnu účasť pri vydávaní diel klasikov slovenskej literatúry a slovenských ľudových rozprávok. Vo svojich prácach so všeobecnojazykovedným obsahom Eugen Pauliny zdôrazňoval najmä tri tézy: že jazyk môžeme adekvátne skúmať iba ako systém, že jeho jednotky sú dané nerozlučiteľnou jednotou významu a formy a že funguje v tesnej spätosti so spoločnosťou a s myslením. Počas pôsobenia na Filozofickej fakulte UK sa prejavil ako znamenitý pedagóg, viac rokov bol aj vedúcim katedry slovenského jazyka. Na podporu štrukturalistického prúdenia v jazykovede a iných príbuzných disciplínach založil a viedol Bratislavský lingvistický krúžok (1945 – 1950) a jeho časopis Slovo a tvar (1947 – 1950), viac rokov ako hlavný redaktor viedol Jazykovedný časopis a publikačné orgány na Filozofickej fakulte UK. Eugen Pauliny utvoril originálne a inšpiratívne vedecké dielo, na ktoré sa intenzívne nadväzovalo a nadväzuje v ďalších obdobiach vývinu slovenskej jazykovedy.

KAČALA, Ján. Osobnosti slovenskej jazykovedy 20. storočia (5). Kultúra slova : Vedecko-popularizačný časopis pre jazykovú kultúru a terminológiu [online]. 2006, 40, 2, [cit. 2011-05-10]. Dostupný z WWW: <http://www.juls.savba.sk/ediela/ks/2006/2/ks2006-2.pdf>.

Spracovala: Lucia Chlebcová
Foto: Rodinný archív

 

Copyright © 2008-2014 Centrum vedecko-technických informácií SR