Prejsť na hlavný obsah
Hlavná stránka Centrálneho informačného portálu MŠ SR
Hľadať
Ministerstvo školstva SR
Domov
Veda v SR
Veda v EÚ
Financovanie
Výsledky projektov V a V
Slovensky English
Centrálny informačný portál baner

Doc. PhDr. Mariana Szapuová, PhD. 

 
Doc. PhDr. Mariana Szapuová, PhD. 

10 otázok úspešnej slovenskej vedkyni

Doc. PhDr. Mariana Szapuová, PhD., (53) je filozofka. Od roku 1981 pôsobí na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FiF UK) v Bratislave. Prednáša epistemológiu a feministickú filozofiu, na čo sa orientuje aj vo výskume. Kurzy vedie aj z úvodu do filozofie. Ako členka Centra rodových štúdií pri FiF UK  dlhodobo prednáša v rámci kurzov z rodových štúdií a tiež vedie kurzy z feministickej filozofie. Vznik prvého centra rodových štúdií na akademickej pôde bol ocenený v projekte Superženy.sk.

Docentka  Mariana Szapuová sa pravidelne zapája do riešenia výskumných projektov s rodovou problematikou. Bola riešiteľkou niekoľkých projektov VEGA, národnou koordinátorkou a vedúcou riešiteľkou medzinárodného projektu POWER – Promotion of Women in European Regions, realizovaného v rámci programu SOCRATES. Bola tiež vedúcou riešiteľského tímu, ktorý realizoval medzinárodný výskumný projekt KNOWING – Knowledge, Institutions and Gender: an East-West Comparative Study v rámci 6. rámcového programu Európskej únie. Je  autorkou viac ako 100 publikácií, spoluautorkou knihy Na ceste k rodovej rovnosti. Ženy a muži v akademickom prostredí (IRIS, Bratislava, 2009), editorkou a spoluautorkou knihy Situovaná veda. Podoby a kontexty tvorby poznania (Centrum rodových štúdií, Bratislava, 2009).

Aká bola Vaša cesta k vede? 

Pomerne priamočiara. Po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som nastúpila do internej vedeckej ašpirantúry, ktorá sa považovala za formu  vedeckej prípravy. Ašpirantské štúdium na katedre filozofie mi umožnilo nielen vyskúšať si čo znamená a ako sa robí filozofický výskum, ale  sa aj viac zžiť s akademickým prostredím, nahliadnuť do tohto sveta z odlišnej, pedagogickej  perspektívy. V súlade s rodinnou tradíciou, od detstva som mala ambíciu učiť, odovzdávať nielen poznatky, ale najmä svoje myšlienky, svoj spôsob chápania sveta a človeka, jeho možností aj limitov. Filozofia  poskytuje veľmi vhodné pole, na ktorom je možné sa pokúšať o dobrodružstvo myslenia. Vo filozofii totiž nejde ani tak o poznatky, ako skôr o spôsob myslenia, kritického, problematizujúceho, ustálené názory, všeobecne prijímané „pravdy“.

Po úspešnom  dokončení ašpirantského štúdia som sa potešila možnosti pôsobiť ako vysokoškolská učiteľka na katedre, na ktorej som študovala. Dodnes si myslím, že to bolo dobré rozhodnutie. Akademický svet pre mňa predstavuje priestor, v ktorom môžem skĺbiť výskum v oblasti filozofie s vyučovaním a s odborným vedením mladých ľudí, ktorí aj v súčasnom, neraz prízemným pragmatizmom presiaknutom svete, zaujímajú sa o –  na prvý pohľad tak „nepraktický“ –  odbor, akým je filozofia.

Mohli by ste bližšie špecifikovať Vašu výskumnú prácu?

Výskum v oblasti filozofie je v súčasnosti veľmi diverzifikovaný. Vo svojej výskumnej práci sa pokúšam sledovať niektoré nové trendy najmä v oblasti súčasnej epistemológie, teda filozofickej disciplíny, v centre ktorej sú problémy poznania a vedy a ktorú považujem za svoju užšiu odbornú špecializáciu. V ostatných rokoch sa výskumne orientujem najmä na otázky týkajúce sa rodových, ako aj širších spoločenských a kultúrnych  dimenzií tvorby poznania, sledujem spôsoby, akými rod zasahuje do toho, čo filozofi tradične nazývali ľudským poznávaním sveta. Význam  rodovej perspektívy v epistemológii sa akcentuje najmä v súčasnej feministickej epistemológii a reflexii vedy, a práve do tejto tematickej  oblasti smeruje značná časť môjho úsilia v oblasti výskumu. Je to dynamicky sa rozvíjajúca a podľa môjho presvedčenia mimoriadne perspektívna oblasť problémov, ktoré dlhú dobu ostávali mimo hlavného prúdu filozofického záujmu, podobne ako otázky rodu a rodových vzťahov vo všeobecnosti.

Venujem sa preto aj širšie chápanej feministickej filozofii, najmä z historického pohľadu.  Zaujímam sa jednak o historický vývin myslenia o rodových vzťahoch, sledujem stopy myšlienok, ktoré by sme dnes mohli nazvať feministickými u rôznych autoriek a autorov, ktorí žili v 18. a 19. storočí a kriticky reflektovali spoločenské podmienky svojej doby, ktoré ženy výrazne obmedzovali. Viaceré z ich myšlienok sú aktuálne dodnes, napriek viacerým pozitívnym zmenám v postavení žien, čo zrejme nie je príliš potešujúce zistenie.

Zaujímajú ma aj isté body konvergencie medzi feministickou filozofiou a niektorými ďalšími smermi či typmi súčasného filozofického myslenia. Feministická filozofia totiž nie je celkom osamelou bežkyňou na poli akademického filozofovania. Nové otázky a perspektívy, aké feministický pohľad vo filozofii odkrýva, a témy, ktoré otvára, sú relevantné a reflektované aj  z hľadiska takých smerov a filozofických prístupov, ako je neopragmatizmus, socializovaná epistemológia, postštrukturalizmus a ďalšie.

Ktoré dosiahnuté výsledky považujete za svoj najväčší úspech a na čom pracujete v súčasnosti?

Ako som spomenula, v súčasnosti sa venujem najmä problematike vedy, vedeckého poznania z rodovej perspektívy, a aj z teoretických filozofických štúdií viem, že „úspech“ vo vede, vo filozofii, ale aj všeobecnejšie v akademickej sfére, je ťažko definovateľný aj problematický pojem. Kategória úspechu je temer beznádejne vágna, neurčitá, bez jasných kontúr a definovateľného obsahu. Podobne, nielen z osobných skúseností, ale aj z teoretických štúdií, čerpám svoje presvedčenie o tom, že je dobré si všímať kontextuálnosť a premenlivosť toho, čo sa za úspech považuje, a diferencovať medzi rozličnými typmi „úspechu“. Je dobré si všímať, čo všetko sa považuje za  indikátor úspešnosti vedca či vedkyne , a najmä  viditeľnosť, resp. neviditeľnosť jednotlivých typov úspechu v kontexte veľmi variabilných predstáv o úspešnosti a rozličných  ambícií.

Priznám sa, dosť kriticky vnímam súčasnú vednú politiku a súčasný diskurz o vede,  v ktorom sa úspech najčastejšie spája s takými hodnotami ako výkonnosť, konkurencieschopnosť, praktická a okamžitá využiteľnosť výsledkov výskumu, vysoký impakt faktor publikácií a podobne. Nazdávam sa, že je to príliš sploštené a jednorozmerné chápanie úspechu − úspech meraný formalizovateľnými a kvantifikovateľnými indikátormi môže viesť k obmedzeniu priestoru pre sebarealizáciu výskumníčok a výskumníkov,  pre ich radosť zo samotnej vedeckej a/alebo pedagogickej práce, pre subjektívne prežívanie úspechu.

Nechcem sa ale úplne vyhnúť Vašej otázke, aj keď asi nedokážem vyzdvihnúť jeden výsledok, ktorý by som považovala za výrazný úspech − radosť mi prinášajú „výsledky“ najrozličnejšieho druhu, ako napr. prizvania do medzinárodných výskumných projektov, ktoré sú pre mňa povzbudením a indikáciou toho, že téma, ktorej sa venujem, je dôležitá a úsilie, ktoré do nej vkladám, nie je alebo nebude premárnené. Radosť a „úspech“ mi prináša každý pocit dobre vykonanej práce, ktorý sa často nespája len s formálnymi ukazovateľmi úspešnosti, ako napr. prijatie publikácie do vedeckého časopisu, či abstraktu na medzinárodnú konferenciu, ale aj s každodennou pedagogickou prácou, s dobrou, živou  diskusiou na seminári, s dobre vydarenou seminárnou alebo diplomovou prácou.

Považujem za problém, ak kritériá úspešnosti, ktoré sa v súčasnom systéme uplatňujú, zohľadňujú len kvantifikovateľné vedecké „výkony“ (ako sú publikácie, citácie, účasť v grantových projektoch a pod.), pričom sa, podľa môjho názoru, deformuje samotné chápanie úspechu či úspešnosti už aj preto, lebo sa z neho vytrácajú momenty pedagogickej práce. Tie sú, ako sa nazdávam, v práci vysokoškolského učiteľa či učiteľky prinajmenšom rovnako významné a dôležité ako výkony a výstupy v oblasti vedeckej práce.

Úspešne sa zapájate aj do medzinárodných projektov.  Čo oceňujete na spolupráci so zahraničnými odborníkmi? 

Áno, medzinárodnú spoluprácu považujem za dôležitú súčasť svojej práce, či sa už realizuje v podobe spoločných výskumných a iných grantových projektov alebo v podobe účasti na zahraničných a medzinárodných konferenciách či workshopoch. Účasť v európskom medzinárodnom výskumnom  projekte, ktorý sme s kolegyňami realizovali pred niekoľkými rokmi a ktorý bol zameraný na procesy produkcie poznania v súčasných vedeckých inštitúciách, vrátane rodovej dimenzie týchto procesov, bola pre pňa výbornou príležitosťou nielen na reflektovanie a hlbšie preskúmanie podmienok života a práce príslušníkov v príslušníčok „zvláštneho druhu“ homo academicus, ale najmä na konfrontovanie vlastných analytických pohľadov s pohľadmi zahraničných kolegýň a kolegov. Úspešné „fungovanie“ v rámci medzinárodného projektu si samozrejme vyžaduje aj nemalé úsilie a čas venovaný sústavnej komunikácii so zahraničnými partnermi a partnerkami, nehovoriac o množstve manažérskej, organizačnej a aj administratívnej práce, čo oprávnene býva predmetom kritiky.  Snažila som sa však aj tieto stránky medzinárodnej spolupráce vnímať ako príležitosť naučiť sa nové veci, komunikovať myšlienky a názory, získať nové zručnosti.  

Spolu so Zuzanou Kiczkovou a Etelou Farkašovou ste založili prvé Centrum rodových štúdií na akademickej pôde. Čo Vás podnietilo k tomuto kroku? 

 Prezentácia knihy Situovaná veda
 zľava: Etela Farkašová, Mariana Szapuová, Zuzana Kiczková pri prezentácii knihy Situovaná veda  

Áno, a práve nedávno sme si pripomenuli 10. výročie založenia nášho centra, ktoré vzniklo ako prvá akademická inštitúcia v rámci Slovenskej republiky, zameraná na vzdelávacie a výskumné aktivity v odbore rodové štúdiá. Tento akademický interdisciplinárne orientovaný odbor sa sústreďuje na problematiku vzťahov medzi rodmi v rôznych oblastiach života a ich teoretickej reflexie. Založením centra sme tak vytvorili inštitucionálnu pôdu pre naše pedagogické a výskumné aktivity, zamerané na rodovú problematiku, ktoré sme realizovali na našej katedre v spolupráci s kolegyňami a kolegami z iných spoločenskovedných disciplín  na filozofickej fakulte, vlastne už od začiatku 90-tych rokov.

Naším zámerom bolo aj rozšíriť vzdelávanie a výskum  o rodové štúdiá ako disciplínu, ktorá je v mnohých krajinách etablovanou súčasťou vysokoškolského vzdelávania v oblasti spoločenskovedných a humanitných odborov.


Povzbudením pre nás bol aj záujem našich študentiek a študentov o tieto témy, o kritickú reflexiu otázok spojených so vzťahmi medzi ženami a mužmi, o potrebu neustále prekračovať prah samozrejmostí a spochybňovať či sproblematizovať zaužívané schémy myslenia o mužoch a ženách.
Okrem kurzov z rodových štúdií, ktoré realizujeme ako výberové kurzy pre poslucháčky a poslucháčov všetkým študijných programov na filozofickej fakulte, ponúkame s kolegyňami aj kurzy z feministickej filozofie, určené pre poslucháčky a poslucháčov odboru filozofia, aby sme priblížili tento alternatívny a, podľa môjho názoru, nesmierne inšpiratívny spôsob filozofického myslenia.

Aké vlastnosti a schopnosti Vám dopomohli k vybudovaniu kariéry?

Ťažko sa mi odpovedá na túto otázku, myslím si, že podobne ako nemožno hovoriť o nejakých unifikovaných kritériách  úspešnosti, nemožno hovoriť ani o nejakom presne definovateľnom súbore osobnostných charakteristík či mentálnych alebo intelektuálnych schopností, ktoré by boli zárukou budovania „úspešnej“ akademickej kariéry. Podobne ako v ktorejkoľvek profesii či v akejkoľvek sfére profesijného, ale aj osobného života, aj v akademickej práci  záleží asi na zodpovednosti a pracovitosti, čo sú charakteristiky vnímané väčšinou ako individualistické, sú však, podľa môjho názoru, veľmi dôležité aj v tímovej práci a prispievajú k atmosfére dôvery v rámci výskumného tímu či pracoviska, ktorá potom praje aj budovaniu kariéry.

Ako by sa dal, podľa Vás, zvýšiť záujem mladých ľudí a najmä žien o vedu a výskum?

Postavenie vedy a výskumu v našej spoločnosti vnímam ako značne ambivalentné, protichodné – na jednej strane veda sa stále teší vysokej autorite ako spoľahlivý zdroj informácií o svete, na druhej strane ale klesá prestíž vedy ako povolania, profesie. Spoločenský status výskumníčky či výskumníka,  podobne ako status vysokoškolského učiteľa a učiteľky určite nezodpovedá náročnosti a významu ich práce, čo zrejme súvisí aj s nedostatočným financovaním vedy.

K priaznivým pracovným podmienkam v akademickej sfére neprispieva ani prebujnená byrokracia, ktorá vysokoškolským učiteľom a učiteľkám strpčuje život najmä pri získavaní grantov a riešení projektov, ani súčasný trend masifikácie vysokoškolského štúdia, neustáleho a bezbrehého zvyšovania počtu študujúcich, bez adekvátneho zvyšovania objemu financií. Mnohí a mnohé sa právom  cítime byť  morálne a aj finančne nedocenení, pričom vykonávame množstvo „dobrovoľníckej“ či „charitatívnej“ práce, napr. posudzovanie projektov či oponovanie doktorských prác sú činnosti, ktoré sú časovo náročné, vyžadujú si vysokú odbornosť a často sú dokonca viazané na hodnosť docenta, a bez vykonávania ktorých by bol akademický život v súčasných podmienkach paralyzovaný − sú buď neplatené alebo sú honorované sumou, ktorá ide pod hranicu dôstojnosti. Práve preto hovorím, berme ich radšej ako prácu „dobrovoľnícku“.

Chcem tým naznačiť, že nepochybne aj v dôsledku takých negatív akademická práca stráca na príťažlivosti vo všeobecnosti, „odsávanie mozgov“ sa stáva čoraz vážnejším problémom. Samozrejme, zlepšenie finančného ocenenia nie je jedinou cestou k tomu, aby sme mladých ľudí, mužov aj ženy „prilákali“ do vedy, dôležité sú aj celkové pracovné podmienky a v neposlednom rade aj pocit uznania a zmysluplnosti práce. Obzvlášť to platí pre ženy, ktoré sú neraz konfrontované s pretrvávajúcim stereotypným vnímaním vedy ako mužskej domény.  

Ako vnímate postavenie žien vo vede? Je potrebné viesť diskusiu na túto tému?

Postavenie žien vo vede a v akademickej sfére vôbec nezodpovedá, podľa môjho názoru, ich intelektuálnemu a tvorivému potenciálu, čo je evidentné, ak postavenie charakterizujeme mierou ich zastúpenia na vyšších stupňoch akademickej kariéry či v rozhodovacích a riadiacich pozíciách. To, že zastúpenie žien, napríklad v kategórii vysokoškolských profesorov alebo rektorov univerzít, výrazne zaostáva za zastúpením mužov,  je jednoduchý  empirický fakt preukázaný štatistickými údajmi. Kariérnu dráhu žien možno prirovnať k deravému potrubiu, k potrubiu, z ktorého ženy postupne „miznú“, vypadávajú:  ak vychádzame z ich zastúpenia na úrovni študujúcich, resp. absolvujúcich vysokú školu, a pritom predpokladáme, že pravdepodobnosť, že ostanú v systéme vedy a výskumu je v prípade žien a mužov rovnaká a rovnako v tomto systéme postupujú, rovnaké by malo byť aj ich zastúpenie na vyšších stupňoch akademickej kariéry. Čísla však ukazujú, že tomu tak nie je − nízke zastúpenie žien na vyšších úrovniach nemožno vysvetliť ich nízkym zastúpením na korešpondujúcich nižších, začiatočných úrovniach. A  tým sa ukazuje i to, že rod ovplyvňuje  výsledky, výsledné stupne akademickej kariéry.

Výskum situácie žien a mužov vo sfére vysokých škôl, ktorý sme s kolegyňami realizovali pred pár rokmi, tiež potvrdil existenciu skleneného stropu, neformálnych bariér, ktoré bránia ženám v postupe na vyššie akademické a vedecké posty. Kým toto sú pomerne ľahko preukázateľné fakty, zložitejšie sú otázky týkajúce sa príčin a jemnejších, na prvý pohľad ťažšie identifikovateľných mechanizmov a inštitucionálnych noriem, ktoré ženy v akademickom prostredí znevýhodňujú. V akademickom prostredí totiž dodnes prežívajú niektoré stereotypné predstavy o úlohách a funkciách  žien a mužov, neraz sa možno stretnúť napríklad s názorom, podľa ktorého veda a akademická kariéra sú doménou mužov alebo že muži sa spravidla viac identifikujú so svojou kariérou než ženy.

Z rozhovorov, ktoré sme s našimi respondentkami viedli, zaznievali aj ich skúsenosti s uplatňovaním „dvojakého metra“, čo ženy vedie k pocitu, že musia podávať vyššie výkony, musia pracovať niekoľkonásobne viac a lepšie, ak chcú dosiahnuť status či  uznanie porovnateľné s ich mužskými kolegami, k akémusi nutkaniu neustále dokazovať, že „na to majú“.  Napriek tomu, že sa uznáva rovnosť šancí, možnosť ich využívania pre ženy a mužov často nie je rovnaká a nie je limitovaná len rodinnými povinnosťami žien, ale neraz aj − síce neformálnymi a nepísanými, avšak o to silnejšími − inštitucionálnymi normami a hodnotami. Zdá sa, že aj v súčasnosti platí, čo anglická spisovateľka a mysliteľka Virginia Woolf vyjadrila vo svojej téze, podľa ktorej „ani veda nie je bezpohlavná; veda je mužského rodu“.

Ešte raz by som chcela zdôrazniť: odstránenie formálnych bariér, ktoré v minulosti bránili ženám vstupovať do sféry vedy, neznamená, že v súčasnosti neexistujú žiadne bariéry a limity rodovej rovnosti v tejto oblasti. Uvedomujem si, že nastolenie reálnej rovnosti je dlhodobý a vôbec nie jednoduchý proces, vyžaduje si najmä zmenu myslenia a postojov k ženám, ktoré vstupujú do akademického sveta a ktoré v tomto svete pôsobia. Aj z tohto dôvodu si myslím, že je nesmierne dôležité, aby sa otázka rovnosti žien a mužov  stala súčasťou verejného a akademického diskurzu, aby sa tento problém bral ako reálny problém, ktorého neriešenie má negatívne dôsledky nielen na životy žien, „obývajúcich“ akademický svet, ale aj pre vedu a výskum samotný.

Vážnosť tohto problému si už dobre uvedomili vo viacerých krajinách, na viacerých veľkých a prestížnych univerzitách, na ktorých je táto problematika aj inštitucionálne zabezpečená prostredníctvom špeciálneho oddelenia, ako napr. Centrum pre rodovú rovnosť na Viedenskej univerzite, alebo zavádzajú opatrenia, politiky a plány rodovej rovnosti, ako napr. na Univerzite v Cambridgei. Je potešujúce, že v ostatných rokoch sa táto téma otvára aj v našom prostredí, nazdávam sa však, že stále trpí nedostatkom pozornosti zo stany tvorcov vednej politiky, aj zo strany tých, ktorí sú v rozhodovacích a riadiacich pozíciách.

Čo by, podľa Vás, uľahčilo harmonizovať vedeckú prácu a povinnosti ženy – matky v starostlivosti o rodinu? Ako sa Vám podarilo skĺbiť tieto dve úlohy?

Aj v tejto oblasti, nazdávam sa, je podstatná zmena postojov, a to celej spoločnosti – aby zosúladenie práce a rodiny sa nevnímalo ako problém len žien, veď si uvedomme, že nielen ženy, ale aj muži majú svoje rodiny, okrem materských, odôvodnene môžeme hovoriť aj o otcovských povinnostiach − alebo ešte lepšie by bolo hovoriť o povinnostiach rodičovských. Navyše to nie sú len povinnosti spojené so starostlivosťou o deti, ale často aj o iných závislých rodinných príslušníkov. Práve ľudia strednej generácie – a musím povedať, že v praxi sú to najčastejšie ženy – sú neraz konfrontované s potrebou postarať sa o starých, odkázaných rodičov či svokrovcov, čo je téma, o ktorej sa hovorí veľmi málo. Dôležitá je, podľa môjho názoru, aj istá inštitucionálna podpora, adresovaná rovnako ženám aj mužom, ktorí popri vedeckej kariére sa venujú aj starostlivosti o blízkych. Napríklad formou flexibilných foriem práce, kde je to možné, zriaďovaním detských kútikov či materských škôlok, špeciálnou grantovou podporou pre tých, ktorí nastupujú po prerušení pracovnej kariéry (napr. z dôvodu rodičovskej dovolenky).

Ako relaxujete?

Najčastejšie prácou v záhrade, pobytom v prírode, občas pri dobrej knižke.

Pani docentka, ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová

Foto: Archív M. Szapuovej
         NCP VaT

Súvisiace články na portáli CIP VVI:
Prezentácia knihy Situovaná veda: Podoby a kontexty tvorby poznania
Centrum rodových štúdií
Situovaná veda. Podoby a kontexty tvorby poznania
Ženy vo vede. Na ceste k rodovej rovnosti!?

Na ceste k rodovej rovnosti

Copyright © 2008-2014 Centrum vedecko-technických informácií SR