V Centre vedecko-technických informácií SR (CVTI SR) v Bratislave na Patrónke sa uskutočnilo ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťami vedy a techniky pri káve. Pod názvom Veda v CENTRE ich pravidelne mesačne organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti, útvar CVTI SR.
 
Hosťom 9. stretnutia, ktoré sa konalo vo štvrtok 30. apríla 2009, bol doc. RNDr. Peter Sýkora, PhD., mimoriadny profesor filozofických vied, riaditeľ Centra pre bioetiku Katedry filozofie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Podujatie moderoval Ing. Oleg Cvik, námestník riaditeľa Centra vedecko-technických informácií SR.

Vo svojej populárno-vedeckej prednáške pod názvom Etika výskumu ľudských kmeňových buniek sa docent Peter Sýkora sústredil predovšetkým na problematiku embryonálnych kmeňových buniek. V úvode zdôraznil, že problematika adultných kmeňových buniek nie je eticky kontroverzná, ale uvádza sa v kontexte ostatných možností a alternatív, ktoré existujú. V etickej diskusii sa embryonálne kmeňové bunky s adultnými neustále porovnávajú.

Docent Sýkora spomenul niekoľko základných faktov a údajov z biológie a potom sa venoval problematike etickej, týkajúcej sa využitia výskumu kmeňových buniek. Na príkladoch ukázal, v čom spočíva etická dilema takéhoto výskumu a ako k etickej dileme pristupuje etik a filozof. Snaží sa hľadať riešenia problematických problémov cez ontologický status právneho ľudského embrya, aké to má dôsledky pre diskusiu týkajúcu sa morálneho statusu ľudského embrya. Jadro problému je práve v tom, ako chápu rané ľudské embryo, aký majú k nemu postoj, do akej miery si myslia, že ich máme chrániť, nechrániť, čo si k nim môžeme dovoliť. Tam je jadro celého sporu etického. Ukázal určité alternatívy, ktoré veda zvláštnym spôsobom sama ponúka, nové entity, ktoré môžeme nazvať, že sú eticky neutrálne. Ukazujú sa možno aj z biologického hľadiska perspektívnejšie ako klasické embryonálne alebo adultné kmeňové bunky. Ide o tzv. indukované pluripotentné kmeňové bunky. V záverečnej časti hovoril aj o situácii na Slovensku, či to má zostať tak, ako to je, a či by sme to nemali zmeniť.

Možnosť pestovania kmeňových buniek bola objavená zhruba pred desiatimi rokmi. Podarilo sa to ako v Spojených štátoch, tak aj vo Veľkej Británii viac-menej súčasne. Okamžite bol rozpoznaný obrovský potenciál, ktorý sa v kmeňových bunkách ukrýva. Hneď na druhý deň ako bola práca publikovaná v Public science, svetové servery zaznamenali obrovský potenciál, ktorý s týmto objavom súvisí, a v tom momente sa mobilizovala verejná mienka týmto smerom. Začalo sa hovoriť o terapii alebo regeneračnej medicíne v súvislosti s kmeňovými bunkami a dokonca niektorí neváhali označiť celú túto dimenziu budúceho využitia ako objavenie svätého grálu v medicíne. Nejde o nič menšie ako o akýsi až ideálny stav, ktorý kmeňové bunky ponúkajú.

V ľudskom tele máme, prirodzene, degenerujúce časti a časti, ktoré degenerujú v dôsledku toho, že organizmus nefunguje tak, ako by mal. Časti tela môžu byť poškodené v dôsledku toho, že dôjde k nejakému vonkajšiemu zásahu, ako je napr. autonehoda. Kmeňové bunky teoreticky umožňujú nahradiť poškodenú časť ľudského tela novou časťou, nahradiť  degenerované bunky novými. Všetky bunky tela, ktorých máme asi 250 typov, pochádzajú z kmeňových buniek. Objav pestovania kmeňových buniek v Petriho miskách spočíva v možnosti, že my ako keby sme sa v laboratórnych podmienkach vrátili do nášho embryonálneho štádia, do štádia, keď my sami, naše ľudské telo vznikalo z kmeňových buniek. V tomto prípade je akýsi návrat v čase. Zjednodušene povedané, dokážeme z kmeňových buniek nahradiť poškodené bunky tela. 

Samozrejme, nie všetky choroby tela sú založené na nahradzovaní poškodených častí ľudského tela, ale v niektorých je to evidentné, napr. pri kardiovaskulárnych chorobách. Týka sa to miliónov pacientov. Nejde pritom iba o liečenie, ale o radikálne zlepšenie kvality života. V tejto súvislosti uviedol príklad Mariky GOMBITOVEJ. Ide o prípad, keď počas autonehody dôjde k prerušeniu miechy a pomocou kmeňových buniek, a nie je to už len čistá teória, je možná rekonštrukcia.
Presná definícia kmeňových buniek nie je, ale pre naše potreby nám stačí jednoduché priblíženie. Sú to bunky, ktoré sa „delia“ donekonečna, pričom zostávajú v embryonálnom štádiu alebo v nediferencovanom štádiu, takže ich môžete pasážovať z Petriho misiek do Petriho misiek. Tým sa vytvárajú línie kmeňových buniek. A druhá charakteristická črtá je tá, že pomocou rôzneho koktailu chemikálií ich môžeme špecializovať a diferencovať želateľným smerom. Rozoznávame viacero typov kmeňových buniek. Zasa pre zjednodušenie nám postačí, že rozoznávame dva základné typy, a to embryonálne kmeňové bunky a tzv. adultné alebo somatické kmeňové bunky. Líšia sa svojim pôvodom. Embryonálne kmeňové bunky pochádzajú z raných embryí a adultné kmeňové bunky sa nám neustále obnovujú ako krvinky v tele.

Docent Peter Sýkora ďalej okrem iného uviedol, že embryonálne kmeňové bunky z teoretického hľadiska nie sú najideálnejším zdrojom pre regeneračnú medicínu. Doslova povedal: „Boli by vtedy, keby existovalo moje embryo, lenže moje embryo neexistuje, lebo z môjho embrya som sa vyvinul ja. Moje embryo išlo normálnym vývojom a teraz som tu z neho ja. Čiže ako sa dostanem k embryonálnym kmeňovým bunkám, ktoré by boli identické s mojim vlastným telom? To potrebujem vyriešiť, tento technický problém. Môžem mať embryá z iných ľudí, ale tie nebudú imunulogicky kompatibilné.“ Sú to podobné problémy ako pri transplantácii. Čiže ak by chcel týmto spôsobom vyliečiť Mariku Gombitovú, potrebuje jej embryo. Avšak embryo Mariky Gombitovej existovalo pred veľa rokmi a premenilo sa na dospelú Mariku Gombitovú. A tu je to riešenie, že sme schopní vytvoriť jej nové embryo tým, že použijeme techniku, ktorá bola použitá pri klonovaní ovce Dolly. To je technika prenosu jadra somatickej bunky. Nemáme embryo, máme už len špecializované dospelé bunky, ale sme schopní zobrať jadro z takejto špecializovanej bunky, to jadro vniesť do vajíčka, akéhokoľvek, ktorého predtým zbavíme jadra, a to vajíčko sa stane vlastne novým embryom a embryom toho genetického typu, aké jadro sme tam vložili. Tak vyrobíme vlastne nové jadro Mariky Gombitovej tým, že sme ho vyklonovali zo somatickej bunky, z bunky jej tela. Je tu však ďalší etický problém. Niekto si povie, no a čo ak to nenecháme len v tej Petriho miske, čo ak necháme to embryo, nové embryo Mariky Gombitovej, vyvíjať sa ďalej, potom ho implantujeme ako pri asistovanej reprodukcii do maternice nejakej ženy a tá po deviatich mesiacoch porodí novú Mariku Gombitovú. To je tá predstava, že takto sa budú klonovať ľudia a v podstate je to možné. Ten počiatok je rovnaký.

V tejto technike ide o terapeutické klonovanie. Mnohí ľudia nesúhlasia s týmto termínom. Odporcovia klonovania nemajú radi rozlišovanie na terapeutické a reprodukčné klonovanie. Hovoria, že keď raz naklonujete embryo, tak ste naklonovali ľudského jedinca. Predstava je taká, že máme pacienta napr. s poranenou chrbticou na lôžku, my z neho získame bunku zo somatickej bunky, napr. z bunky epitelu z jeho ruky, z nej vyberieme jadro, to jadro vložíme do nejakého jadra, teda do nejakého vajíčka, to môže byť niekto nepríbuzný, nejaká dobrá žena, ktorá je ochotná poskytnúť svoje vajíčka na takúto vec. Z jej vajíčka vylúči sa jadro, je vyklonované vajíčko, do toho vložíme to jadro z tohto pacienta, získavame vlastne jeho embryo, to embryo dosiahne štádium blastocysty, tu je tá vnútorná vrstva, tie vnútorné bunky, máme kmeňové embryonálne bunky, a tu ich diferencujeme na nervové bunky a tie nervové bunky transplantujeme. A keďže je to genericky pôvodu tohto pacienta, tak budú imunologicky kompatibilné. To je jedna cesta.

Druhá cesta je, že použijeme dospelé, somatické (adultné) kmeňové bunky. Je prekvapujúce, kde všade sa vyskytujú, a to nielen tam, kde by sme ich očakávali. Tieto kmeňové bunky môžeme izolovať. Napríklad v Košiciach punkciou z panvy izolujú kmeňové bunky, potom rekonštituujú kosť. Niekedy ani nemusíme zložito zisťovať koktaily diferenciačných chemikálií. Jednoducho tie kmeňové bunky, ktoré idú od pacienta k pacientovi a sú imunologicky kompatibilné, indikujeme na poškodené miesto. Prostredie ostatných diferencovaných buniek vyrába signály a pretransformuje ich na svoj obraz. Dalo by sa to prirovnať k zaplátaniu diery. Môžeme si povedať, že to je ideálna cesta. Môžeme indikovať kmeňové bunky napr. do poškodeného srdca alebo do mozgu, robia sa také pokusy, a necháme to, nech si s tým organizmus poradí. Možno neskôr zistíme, ako sa to vlastne stalo, ako to funguje, a veda bude schopná identifikovať tie signály, ktoré tú diferenciáciu spôsobujú. Pacienti však nemusia čakať až dovtedy, kým to do detailov spoznáme. O mnohých liekoch tiež nevieme do detailov, ako fungujú a používajú sa v praxi.

Záujem o tému bol mimoriadne veľký, čoho dôkazom bola nielen vysoká účasť, ale aj takmer hodinová zanietená diskusia, ktorá sa rozprúdila po prednáške.

Spracovala a foto: PhDr. Marta Bartošovičová

Prednáška, Videozáznam

Súvisiace články vo Vedeckom kaleidoskope:

VEDA V CENTRE: Etika výskumu ľudských kmeňových buniek
P. Sýkora: Význam bioetiky vo svete, ako aj na Slovensku neustále rastie