Etika vo vede
Etika je tradične chápaná ako filozofická disciplína, ktorá pomáha človeku poznať, aký má v reálnom živote zaujať postoj. Etika sa zároveň zaoberá kritickou analýzou existujúcich morálnych noriem a predstáv. Nastoľuje určité normy a ideály ľudského správania, presadzuje idey o tom, čo má byť, čo je a nie je dobré.
Úlohou aplikovanej etiky je obohacovať oblasť praxe jednotlivých profesií o etické pojmy, hodnoty, princípy a normy, ako aj praktické, etické odporúčania. Medzi disciplíny aplikovanej etiky sa zaraďujú medicínska etika, etika životného prostredia, etika zvierat, etika vedy, profesijná etika, hospodárska etika, bioetika a podobne.
Bioetika je širší pojem ako medicínska etika. Rozumie sa pod ňou skúmanie etických problémov nielen v praktickom výkone lekárskej praxe, ale aj vo výskume. V ešte širšom význame slova sa pojem používa aj na okruh problémov týkajúcich sa geneticky modifikovaných organizmov, problematiky životného prostredia, ochrany biologickej diverzity a nášho správania k zvieratám.
Dejiny zrodu a vývoja európskej bioetiky sú späté so vznikom a etablovaním medicínskej etiky ako akademickej disciplíny po 2. svetovej vojne. V rámci EÚ sa dostávajú do centra pozornosti parlamentov, vlád, medzinárodných inštitúcií, organizácií i médií otázky molekulárnej biológie a genetiky, problémy klonovania, ľudských práv v oblasti medicíny a zdravotnej starostlivosti a podobne.
Na Slovensku sa bioetika nachádza vo fáze etablovania svojich základov. Výrazom praktickej aplikácie etiky do profesijnej oblasti medicíny a zdravotníctva bolo zriadenie Centrálnej Etickej komisie MZ SR ako poradného orgánu ministra zdravotníctva v roku 1990. Okrem nej fungujú i etické komisie pri niektorých zdravotníckych zariadeniach, ktoré sa zameriavajú na kontrolu vedeckého výskumu.
V roku 1991 bol na Slovensku založený Ústav medicínskej etiky a bioetiky, ktorý od r. 1994 vydáva odborný časopis Medicínska etika a bioetika. V roku 2004 sa začala činnosť Centra pre bioetiku, informácie a dokumenty so sídlom v Bratislave a s pôsobnosťou pre krajiny strednej Európy.
Slovenská republika nestojí len pred výzvou riešiť tieto problémy v rámci vlastnej krajiny, ale musí sa podieľať na ich riešení v celosvetovom meradle v rámci medzinárodných organizácií, ktorých je členom. UNESCO ako prvé zareagovalo na globálnu dimenziu etických dilem vo vede - vytvorilo Medzinárodný výbor pre bioetiku (1993), v roku 1998 Medzivládny výbor pre bioetiku a Svetovú komisiu pre etiku vedeckého poznania a technológií (COMEST). Na základe mandátu OSN prijalo UNESCO Univerzálnu deklaráciu o ľudskom genóme a ľudských právach (1997), Medzinárodnu deklaráciu o ľudských genetických dátach“ (2003) a „Univerzálnu deklaráciu o bioetike a ľudských právach (2005).
SR si v tejto oblasti vybudovala v UNESCO určitú pozíciu - v roku 2005 sa stala členom Medzivládneho výboru pre bioetiku a generálny riaditeľ UNESCO menoval do COMEST prof. RNDr. Martu Kollárovú, DrSc., prorektorku pre vedecko-výskumnú činnosť a doktorandské štúdium Univerzity Komenského, zakladateľku a predsedníčku Slovenského výboru pre bioetiku pri Slovenskej komisii pre UNESCO.
Popri UNESCO kladie rovnaký dôraz na etické aspekty vedeckého výskumu aj Európska únia a Rada Európy. Zreteľne sa to prejavilo aj v súvislosti s Lisabonskou stratégiou a znalostnou ekonomikou a pri príprave európskeho 7. rámcového programu pre oblasť vzdelania a vedy na roky 2007 – 2013.
Použitý zdroj:
PhDr. Daniela Kovaľová : 
Aplikované etiky II. Bioetika a medicínska etika