Astronóm RNDr. Vojtech Rušin, DrSc. (67) pochádza zo Spišských Hanušoviec. Astronómiu vyštudoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1959 pracuje v Astronomickom ústave Slovenskej akadémie vied v Tatranskej Lomnici. Jeho študijný a vedecký odbor je Slnko, koróna a protuberancie. Pripravil a viedol 17 vedeckých expedícií za zatmeniami Slnka na rôznych miestach zemského povrchu. Je autorom množstva odborných publikácií, vedeckých prác (viac ako 220), 80 referátorov. Predniesol viac ako 1100 prednášok doma i v zahraničí. Medzinárodná astronomická únia v roku 2002 pomenovala planetku 26390 menom Rušin. Vojtech Rušin je dlhoročným členom Slovenskej fyzikálnej spoločnosti. V rokoch 1995 – 2005 bol členom Predsedníctva SAV. Získal Cenu Slovenskej akadémie vied za vedeckú činnosť, dvakrát cenu za popularizáciu. V januári 2009 mu na návrh vlády SR udelil prezident Slovenskej republiky štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy, najmä výskum slnečnej koróny a protuberancií. Vydal knihu Slnko – naša najbližšia hviezda a Astronóm Milan Rastislav Štefánik. Je tiež spoluautorom knihy Slnečná koróna. Je ženatý, žije v Tatranskej Lomnici.
RNDr. Vojtech Rušin, DrSc. bude mať dňa 24. septembra 2009 o 17. hod. v Centre vedecko-technických informácií SR (CVTI SR, Lamačská cesta 8/A) v Bratislave populárno-vedeckú prednášku na tému Ohrozuje nás Slnko? Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti CVTI SR v rámci cyklu Veda v CENTRE.
Pri tejto príležitosti poskytol Vojtech Rušin Vedeckému kaleidoskopu nasledujúci rozhovor.
M. B.: Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?
V. RUŠIN: Slnko je najbližšia hviezda, centrálne teleso Slnečnej sústavy, ktoré svojou gravitáciou a elektromagnetickým žiarením v nej ovplyvňuje všetko dianie. Slnko je zdrojom tepla, svetla, a energie, ktoré umožňujú existenciu života na Zemi. Veď až 95 percent energie, ktorú používame, je slnečná energia akumulovaná na Zemi nielen v danom okamihu, ale aj po dobu existencie Slnka a Zeme, ktorá sa blíži k hodnote 4,67 miliardy rokov. Je preto celkom logické, že Slnko nás musí mimoriadne zaujímať, a to nielen z hľadiska jeho výskumu ako hviezdy alebo ako plazmového telesa, ale aj z hľadiska pôsobenia Slnka na Zem, ktorého výskum sa robí v programe „Kozmické počasie”. Slnko, okrem viditeľné svetla, ktoré bežne pozorujeme svojim zrakom a ktoré je hlavným nositeľom slnečnej energie na Zem (asi 99 percent), v priebehu cyklu slnečnej aktivity so strednou periódou 11 rokov, je aj zdrojom častíc slnečného vetra, ktoré obtekajú našu Zem rýchlosťou v priemere okolo 500 km za sekundu. Ich hustota je síce malá, asi 10 častíc v centimetri kubickom, ale svoju stopu v iónofére zanechávajú. Naviac, vyťahujú so sebou siločiary magnetických polí zo Slnka, ktoré tak prichádza do styku s magnetickým poľom Zeme a vo vzdialenosti asi 120 UA, „zrieďujú" nebezpečné kozmické žiarenie. Popri slnečnom vetre zo Slnka unikajú oblaky plazmy, známe pod menom ejekcia koronálnej hmoty, ako aj vysokoenergetické častice, ktoré vznikajú pri erupciách. Oba prejavy sa považujú za najenergetickejšie prejavy slnečnej aktivity, ktorú spôsobujú magnetické polia Slnka: globálne aj lokálne. Kým energia nesená bielym svetlom sa v priebehu cyklu slnečnej aktivity mení len asi o 0,1 percenta, röntgenové a extrémne ultrafialové žiarenie sa mení o viac ako 200 percent. A práve tieto zmeny, spolu s vysokoenergetickými časticami a magnetickým poľom Slnka spôsobujú na Zemi poruchy. V prednáške si obrazovou formou priblížime Slnko, zdroj jeho energie, prejavy jeho aktivity a ich vplyv na Zem.
M. B.: Čo Vás ovplyvnilo alebo kto Vás usmernil pri rozhodovaní sa pre štúdium astronómie? A kde ste tento odbor študovali?
V. RUŠIN: Bude to znieť neuveriteľne, ale ja som sa pre štúdium astronómie rozhodol sám. Pozorovaním nočnej oblohy voľným okom ešte v čase, keď som nevedel, čo sú hviezdy či iné vesmírne telesá, som zistil, že moje meno je „napísané" na oblohe. Takéto „potulky" po oblohe som robil pri pasení kráv v prekrásnom prostredí zamagurskej dedinky, v Spišských Hanušovciach, kde som sa narodil a absolvoval aj osemročnú strednú školu. Veľmi často som viedol „vedecké" dišputy s mojím nebohým otcom, statočným a obyčajným roľníkom či susedmi, či na Mesiaci žijú ľudia a čo tam asi robia, ale hlavne, či aj oni musia tak tvrdo drieť ako my, aby si zarobili na skyvu chleba. Toto sme robili spravidla v lete, keď sme zložili seno z voza na šopu, či obilie do stodoly. Otec si zapálil cigaretku a ja som básnil. Väčšinou som pri mojich fantáziach vyšiel na smiech, ale to ma neodradilo, aby som sa pozorovaniu oblohy venoval a sníval, ako ťažko nerobiť.
V jeden jesenný večer, keď úroda z polí bola už doma, vbehol som do kuchyne, kde mamka pripravovala večeru a okrem otca tam boli aj nejakí susedia, ktorí k nám radi chodievali, som zahlásil: „Mama, ja budem hvezdárom". Všetci spozorneli o čom hovorím a začali sa smiať. Mama mi položila ruku na hlavu, či nemám horúčku, ale nič také nezistila, a ja som opäť povedal, že budem hvezdárom. Na otázku, ako som na to prišiel, som hrdo vyhlásil: „Moje meno je napísané na oblohe." Prítomní mi oponovali, že to nemôže byť pravda a že asi blúznim. „Neblúznim, poďte sa pozrieť!" a ťahal som za ruku svoju mamu ako prvú von.
Vyšli sme na priedomie, odkiaľ bol nádherný pohľad na večernú tmavú oblohu. Verejné elektrické osvetlenie sme v tej dobe v Hanušovciach ešte nemali, takže to mohlo byť pred rokom 1952. Za nami sa pohli aj ostatní a ja som začal prstom ukazovať na jasné hviezdy na severovýchodnej oblohe, ktoré sa ligotali ako zvedavé detské očká v slabom svetle. Po nejakom čase môjho presvedčovania a márneho ukazovania, veď na konkrétnu hviezdu som dosiahnuť nemohol, niektorí zbadali to čo ja. Našli jasnejšie hviezdy, ktoré im pripomínali začiatočné písmeno môjho krstného mena Vojtech. Tak vyzerá súhvezdie Cassiopea, ale nik z nás to vtedy nevedel. Ono má tvar dvojitého W, ale keďže sme žili v blízkosti poľských hraníc, tak pre mňa to bolo celkom prirodzené, že je to iniciálka môjho krstného mená.
Čas plynul, občas si známi zo mňa uťahovali: „Aha, ide hvezdár", ale moja túžba učiť sa, aby som nemusel tvrdo pracovať, vo mne pretrvávala a vyústila odchodom do Kežmarku na Jedenásťročnú strednú školu (JSŠ). Po jej úspešnom skončení som mal ísť študovať za farára, lebo toto povolanie sa mi tiež páčilo a viedol ma k nemu vtedajší hanušovský farár, dnes už nebohý Peter Kmeč. S odchodom na JSŠ boli mierne rodinné problémy. Otec chcel, aby som zostal na gazdovke. Ženil sa, keď mal 40 rokov a ja som bol z troch súrodencov najstarší. Bolo mu potrebné pomáhať, veď sme žili z práce jeho rúk. Mama, o dosť mladšia, mala inú predstavu o mojej budúcnosti ako otec a tak som odišiel študovať.
Sen o farárovi na JSŠ sa pomaly rozplýval ako kvapky rosy v ranných lúčoch Slnka a o slovo sa prihlásila dávna túžba stať sa hvezdárom. Práve v tom čase začali prvé kozmické lety. Lietať na vzdialené svety, objavovať nepoznané, je hádam snom každého mládenca a ja som nebol výnimkou. Naviac, do Robotníckeho domu v Kežmarku nám chodili prednášať vynikajúci prednášatelia z hvezdárne na Skalnatom plese. Na JSŠ sme ako predmet mali aj astronómiu, kde som sa dozvedel po prvýkrát o vesmíre viac. Internet v tej dobe nebol.
Mojou túžbou bolo ďalšie štúdium na vysokej škole. Prihlásil som sa na Univerzitu Komenského v Bratislave. Prijímacie pohovory som urobil, ale moje sny zmrazila informácia, že pre veľký počet záujemcov mi nemôžu poskytnúť internát. Tak som začal pokukovať po nejakom zamestnaní, najradšej v astronómii. Zavolal som na hvezdáreň a tam nás pozvali na prijímací pohovor – paradoxne aj s mojimi dvoma spolužiakmi, ktorí sú dnes tiež profesormi, ale v iných vedných odboroch. Vybrali si mňa. A tak som 1. septembra 1959 nastúpil pracovať ako technik pozorovateľ na hvezdáreň na Skalnaté pleso, do práve sa formujúceho slnečného oddelenia.
M. B.: Aké boli Vaše začiatky vo vede?
V. RUŠIN: Do roku 1970, kým som nebol promovaný, pracoval som ako technik, od roku 1964 na novo dokončenom observatóriu na Lomnickom štíte, kde namontovali koronograf, prístroj na pozorovanie slnečnej koróny mimo úplných zatmení Slnka. Ako technik som pozoroval Slnko, prelety umelých družíc okolo Zeme, zákryty hviezd Mesiacom, pomáhal som aj stelárnikom pri pozorovaní zákrytových premenných hviezd na koronálnej stanici na Lomnickom štíte emisné spektrálne čiary koróny a protuberancie.
V roku 1963, po návrate z vojenčiny, ktorú som si odkrútil v Brne, som sa prihlásil na diaľkové štúdium na Univerzite Komenského, odbor matematika – fyzika, špecializácia astronómia. Na jar som úspešne urobil prijímacie pohovory a od jesene sme viacerí začali chodiť do školy. Mali sme obrovské šťastie. V tom čase bol v Poprade agilný pán Sokáč, ktorý „naháňal" ľudí na štúdium na UK a podarilo sa mu zohnať nás toľko, že sa v Poprade otvorilo konzultačné stredisko. Profesori z univerzity chodili dva roky do Popradu, kým nás bolo dosť. Do Bratislavy sme išli iba v lete na letné sústredenia. Po druhom ročníku nás bolo oveľa menej, preto sme od tretieho ročníka chodili na konzultácie a skúšky do Bratislavy. Ak sa dobre pamätám, tak z 24 začínajúcich v Poprade sme skončili len dvaja – Milan Rybanský a ja. Obaja z Astronomického ústavu SAV. Po promócii som už nielen pracoval, ale pozorovania aj interpretoval písomne aj na vedeckých konferenciách, doma aj v zahraničí a trvá to dodnes.
Ešte k titulom. V roku 1973 som sa prihlásil na internú vedeckú výchovu na vlastnom pracovisku. Bola to novinka, pretože všetci dovtedajší kandidáti boli vychovávaní v Ondřejove alebo v Brne. Bolo to opäť spolu s Milanom. Obhajobu som končil v roku 1978. Medzitým som v roku 1975 získal doktorát na Karlovej univerzite v Prahe. Vedeckú hodnosť DrSc. som získal v roku 1994. Bola mi udelená Predsedníctvom Slovenskej akadémie vied, do ktorého som bol zvolený v roku 1995 a končil som tam v roku 2005. V tomto období som pracoval ako astronóm a zároveň som sa podieľal na riadení SAV.
V roku 1973 som viedol svoju prvú expedíciu za úplným zatmením Slnka do Nigeru, kde sme pozorovali slnečnú korónu. Naposledy som slnečnú korónu pozoroval tohto roku dňa 22. júla na Marshallových ostrovoch, na atole Enewetak. Bola to už 17. expedícia za zatmením do rôznych končín sveta. Na expedíciách som nebol len vedúcim, ale vždy som mal aj pozorovací program, zameraný na štúdium bielej koróny – jej tvaru, štruktúry, fyzikálnych podmienok, vzťahu k iným prejavom slnečnej aktivity a pod.
M. B.: Ktoré zo svojich doterajších pracovných úspechov považujete za najvýznamnejšie?
V. RUŠIN: Nerád hodnotím svoju vlastnú vedeckú prácu. To zvádza k zveličovaniu a neobjektívnosti. Ja som začínal ako pozorovateľ a pozorovanie mi je najbližšie aj teraz. Svoje pozorovania sa snažím interpretovať sám aj v spolupráci s inými. Pracoval som s vynikajúcimi kolegami z domova aj zo zahraničia, od ktorých som sa veľa poučil a domnievam sa, že aj oni odo mňa. Ak mám predsa len niečo uviesť, tak to je doposiaľ jediné pozorovanie rozpadu kométy Kreutzovej skupiny na svete v blízkosti Slnka, niekoľko eruptívnych protuberancií, pozorovania emisných čiar štrnásťkrát ionizovaného vápnika (Ca XV), jedinečné pozorovania bielej koróny pri viacerých úplných zatmeniach Slnka. Z interpretačnej oblasti by som spomenul analýzu emisných čiar zelenej a červenej koróny, ich časovošírkové rozdelenie, štúdium rotácie koróny, oscilácií v zelenej koróne, analýzu posledných zatmeňových pozorovaní koróny, kde sme po prvýkrát ukázali na rýchle výtrysky polárnych lúčov v bielej koróne.
Mám viac ako 220 vedeckých publikácií doma a v zahraničí, viac ako 80 referátov. Počet citácií, ktoré si už poriadne nesledujem je viac ako 300, z toho viac ako 250 v SCI. K pracovným úspechom je potrebné pripočítať vedenie expedícií za zatmeniami Slnka (17), usporiadanie mimoriadne úspešnej medzinárodnej konferencie o koróne v roku 1993 (bol som predsedom LOC a členom SOC). Som autorom a spoluatorom štyroch kníh o Slnku či Štefánikovi. Publikoval som desiatky vedecko-populárnych článkov, stovky diapozitívov a uskutočnil som okolo 1100 prednášok na Slovensku aj v zahraničí. Vystupoval som v rozhlase a televízii. V posledných troch rokoch vediem projekt zameraný na popularizáciu pod názvom „Stretnutia s vesmírom", ktorý financuje Agentúra na podporu výskumu a vývoja.
M. B.: Nasledujúce úplné zatmenie Slnka nastane 11. júla 2010. Uvažujete aj nad expedíciou do oblasti južného Pacifiku?
V. RUŠIN: Áno. S kolegom Druckmüllerom z Vysokého učení technického v Brne, Aniolom z firmy ASTELCO v Nemecku, Habbalovou z USA (University of Hawai) sme sa počas tohtoročného zatmenia dohodli, že by sme na budúci rok mali ísť opäť na spoločnú expedíciu na jeden z atolov na Tahiti. Každý z nás má výborné prístroje na pozorovanie koróny (Slovensko úzkopásmové filtre pre zelenú korónu), vynikajúci softvér a metódu spracovania koróny (Druckmüller) a montáž (Aniol). V tíme sa zhodneme a pracuje sa nám vynikajúco. Máme aj dobre organizačné skúseností. Pre mňa jediným problémom bude nájsť, ako aj tohto roku, peniaze na realizáciu cesty. Projekt na pozorovanie koróny pri zatmeniach som si podal na APVV pred dvoma rokmi, ale vďaka bodovému hodnoteniu môjho projektu, mi nebol schválený. A pritom naše pozorovania koróny zo zatmení sú najlepšie na svete. To len potvrdzuje moje trvalé tvrdenie, že vedecká práca sa prideľovaním bodov za jednotlivé činnosti hodnotiť nedá. Dúfam, že sponzori pomôžu. Ak nie okamžite, tak hoci aj dodatočne. Ja im verím. Ak
nie, pôjdem za svoje. Nemôžem predsa zradiť kolegov, s ktorými sa mi výborne spolupracuje a dosahujeme výborné výsledky.
M. B.: Ako by ste zhodnotili podmienky na vedeckú prácu na Slovensku?
V. RUŠIN: Máme šikovných vedcov, mladších aj starších. Žiaľ, na Slovensku sa na vedu dáva málo peňazí, aj od štátu, aj od sponzorov. Tí by často aj chceli dať, ale veda nie je explicitne uvedená ako oblasť, ktorú by mohli podporiť. A pritom, všetko čo je okolo nás, nie je výsledkom prokurátorov, sudcov, dílerov, bankárov, spevákov, ale umu vedcov. Aj astronómov.
Popri nedostatku peňazí nám bujnie aj papierovanie vo vlastných organizáciách, neustále hodnotenie výsledkov práce pomocou bodového systému, naháňanie grantov a pod. Nik si neuvedomuje, že ak sa má vedec seriózne zamyslieť nad riešením nejakého problému, musí mať pokoj a sociálnu istotu. Ak to nemá, všetko sa rieši len akosi povrchne. Píše sa veľa a povrchne, lebo podľa toho sa hodnotí vedecká práca, nie podľa obsahu. Ak chce človek vo vedeckej oblasti pracovať seriózne, musí to byť pre neho nie práca, ale koníček. Osem hodín pracovnej doby je málo, musí pracovať viac a často aj doma. A ocenenie? O tom je škoda hovoriť. Naša spoločnosť si prácu vedeckých pracovníkov neváži, čo je na škodu veci. Šikovní ľudia utekajú veľmi často do súkromnej sféry, pretože ak chcú so svojou rodinou slušne žiť, musia si viac zarobiť. To sa vo vede nedá. Chceme mať svetové výsledky, ale z almužny na kapitálové prostriedky a platy vedeckých pracovníkov sa to nedá.
M. B.: Ak by ste mali tú možnosť, čím by ste sa snažili získať mladých ľudí pre oblasť vedy a techniky, alebo aj konkrétne pre astronómiu?
V. RUŠIN: Veda je krásna, veda je prospešná, poskytuje obrovské možnosti sebarealizácie a úžitku pre spoločnosť. Začiatky sú ťažké, najmä finančné. Svet podľahol mamonu hmoty a to je zlé. Ale všetky materiálne prostriedky tu necháme a rýchle sa na to zabudne. Duchovno trvá dlhšie. A ako hovoril M. R. Štefánik „...veda je chrám človečenstva".
Pre získanie mladých ľudí, aby pracovali vo vede, pokladám za veľmi prospešne popularizovanie vedeckých výsledkov a dobrých príkladov zo života nielen vedcov, ale aj iných statočných ľudí. To sa síce dnes nenosí, ale ak má ľudstvo prežiť, bude sa to musieť zmeniť. Žiaľ, časový horizont takej zmeny v dohľadnom čase nevidím. Nechcem byť zlým prorokom, ale aby sa svet zmenil, musí nastať nejaká veľká apokalypsa.
M. B.: Aký je Váš názor na popularizáciu vedy na Slovensku? Čo by jej podľa Vás prospelo?
V. RUŠIN: Ako som už spomenul, popularizácia je mimoriadne dôležitá. Uvedomujem si, že nie každému to ide, podobne ako nie každý je spisovateľom, maliarom, či hokejistom alebo spevákom. Popularizácia je dôležitá nielen preto, aby sa vedecké poznatky dostávali medzi najširšiu verejnosť, nielen kvôli tomu, aby daňoví poplatníci vedeli kam idú ich peniaze, ale aby sa bežný človek dozvedel o prospešnosti vedy, jej užitočnosti pre ľudstvo.
A čo by popularizácii viac prospelo? Mať dobrých popularizátorov, väčšiu pozornosť zo strany masovokomunikačných prostriedkov, aby im dávali viac priestoru, pretože tieto médiá sú tvorcami nálad a majú veľmi širokú publicitu. Istým problémom tu je, že takmer všetky médiá, hlavne súkromné, idú len po senzáciách. Veda nie je senzácia v priamom slova zmysle. Veda, to sú hlboké myšlienky, ktorým mnohí nerozumejú, ale ony sa podieľajú na chode sveta.
M. B.: Pán doktor, ďakujem Vám za rozhovor.
Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová
Fotozdroj: veda.sme.sk