M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 24. februára 2011 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému: Je história techniky plná omylov a náhod? Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu VEDA V CENTRE. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.

Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?

K. VASILKO: Celý vývoj ľudstva od staroveku je spojený so snahou človeka o zmenšenie námahy pri praktickej činnosti, najmä pri premiestňovaní bremien. Najstarším a doteraz používaným pohonom boli ľudské svaly, neskôr sa začala využívať sila zvierat a prírodné sily (vietor, voda). Postupne začal človek vymýšľať umelé zdroje energie (para, tlak plynov). K tomu vznikali motory rozličných typov. Niektoré pretrvali dodnes, na iné sa zabudlo. Dôležité je, že naši predkovia boli rovnako, možno aj viac, nápadití ako my dnes. Aj pri malej úrovni techniky dokázali manipulovať s ťažkými premenami (kamenné stavby – pyramídy, Stonehenge, Sochy Moai). Pomaly a s čiastočnými úspechmi odkrývame starú techniku a technológiu a sme prekvapení jej úrovňou. Napríklad technika a architektúra Inkov, Egypta... Dnes len zdokonaľujeme vynálezy staroveku a ešte sme všetky neobjavili. Preto som prednášku nazval: Všetko tu už raz bolo. Mnohokrát sa v histórii objavuje rovnaký jav znova. Napr. prvé využitie pary pochádza od ARCHIMEDA 287 – 212 pred n. l. – parný kanón pri obrane Sirakúz proti Rimanom. Druhýkrát Egypťan HERÓN z Alexandrie (r. 100 n. l.) – reaktívna parná guľa, LEONARDO DA VINCI (1452 –1519) – návrh parného motora, GRAVESANDE (1680 – 1721) – parné vozidlo, poháňané reaktívnou silou pary, NEWCOMEN – vahadlový parný stroj – 1705, SEGNER (1750 – 1754) – reakčná (vodná) turbína, JAMES WATT (1750 – 1819) – jednočinný parný stroj, KUGNOT (1760) – parné vozidlo, AUREL STODOLA (1859 – 1942) – parná turbína. Keďže to tak funguje, a vývoj ide po špirále, nie je čas vrátiť sa k pare, pravda na vyššej úrovni? A to platí vo všetkom.

M. B.: Kto Vás usmernil alebo čo vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre štúdium na Strojníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach? 

K. VASILKO: Vyrastal som v technicky orientovanej rodine. Bolo nás sedem detí. Ja som posledný, takže od bratov som prevzal veľa. Sami sme napr. stavali sestre dom a vymysleli sme stroj na výrobu tehál. V jednej izbe sme mali dielňu, kde kráľoval starší brat. Zostrojil napr. veterné koleso. Teraz som ho znova vyrobil a točí sa aj pri slabom vánku. Otec bol železničiar, oboznámil ma s rušňom, skrátka ma technika bavila. 

M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede? 

K. VASILKO: Môj vedúci diplomovej práce prof. Buda v Košiciach ma tvrdo zaťažil experimentálnymi skúškami na sústruhu, čo sa mi páčilo, ale po vysokej škole som šiel do tvrdej praxe v podnikoch a ústave koncernu ZVL. Je to veľká devíza poznať skutočnú prax, vysokú zodpovednosť za výrobu a skutočnosť, že najlepšie nápady, ktoré som mal, sa ťažko presadzujú do reálnej výroby. Bola to výborná škola. 

M. B.: V roku 1991 ste sa podieľali na založení Fakulty výrobných technológií na Technickej univerzite v Košiciach. Ako hodnotíte tento krok s odstupom času? 

K. VASILKO: Klasické strojnícke fakulty boli historicky orientované skôr na konštrukciu strojov. Ak niečo navrhneme, je potrebné to vyrobiť. Preto sme mali snahu pripraviť výrobného inžiniera – technológa, ktorý by ovládal technologické metódy a vedel riadiť výrobu. Vznikli okrem našej ďalšie dve takto orientované fakulty: Materiálovotechologická fakulta v Trnave (STU Bratislava) a Fakulta priemyselných technológií v Púchove (Univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne). Bol to dobrý krok. 

M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie? 

K. VASILKO: Netrpím sebachválou, pretože viem, že tvorba techniky je nekonečný proces. Každý malý príspevok je prínosom, na ktorom stavajú ďalší. Som rád, že mám veľmi dobrých doktorandov a študentov, ktorí chápu, čo všetko ešte treba urobiť v technológii. Možno to, že mám 49 patentov, za jeden z nich som dostal zlatú medailu na Svetovej výstave vynálezov v Bruseli. 

M. B.: Ako sa Vám darí zapájať do projektov?

K. VASILKO: Najradšej mám projekty agentúry VEGA, pretože v nich si môžem riešiť aktuálne veci a aj pomerne malé prostriedky využiť na experimenty a podporu doktorandov.

M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku? 

K. VASILKO: Nemáme toľko prostriedkov ako v partnerskom zahraničí. Na druhej strane dokážeme za málo peňazí často vytvoriť pekné diela, až sa nám v zahraničí čudujú. Myslím, že Slováci sú pracovití a univerzálni a tým nemyslím len vedu.

M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?

K. VASILKO: Robiť vedca nie je u nás atraktívne povolanie. Bojujeme o prostriedky, na kolene sa veľké veci robiť nedajú. Hodnotia sa iné priority. Ak to pozrieme historicky, na vede nikto nezbohatol, mnohí vynálezcovia skončili v chudobe, ale zanechali za sebou stopu. 

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová 

Súvisiaci článok vo Vedeckom kaleidoskope:

Veda v CENTRE: Je história techniky plná omylov a záhad?