Prof. RNDr. Jaromír PASTOREK, DrSc. – popredný slovenský vedec, riaditeľ Virologického ústavu Slovenskej akadémie vied, člen Európskej akadémie vied a umení,  Vedec roka SR 2001. V roku 2007 mu bola udelená Čestná plaketa SAV Jána Jessenia za zásluhy v lekárskych vedách. Akademická rankingová a ratingová agentúra (ARRA) ho zaradila do vedeckej špičky Slovenskej republiky v biológii. V roku 2008 mu bola udelená Cena Literárneho fondu za vedecký ohlas.

Narodil sa 18. 3. 1957 v Nových Zámkoch. V roku 1982 absolvoval Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, Katedru biochémie. Od roku 1982 pôsobí vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied. Prednáša na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1990 -1991 absolvoval študijný pobyt na Institute of Animal Health, Houghton, UK a v rokoch 1997 - 2002 tri až šesť mesiacov ročne na Faculty of Agronomy, Gembloux, v Belgicku.

Biochemik prof. RNDr. Jaromír Pastorek, DrSc., a jeho manželka – virologička doc. RNDr. Silvia Pastoreková, DrSc., vedúca riešiteľského kolektívu Virologického ústavu SAV, sa preslávili ako objavitelia markera nádorovej hypoxie (nedostatočné zásobenie nádorov kyslíkom). V r. 1995 získali v USA patent s celosvetovou platnosťou za spoločný objav s virológom Dr. Jánom Závadom, DrSc. Sú autormi a spoluautormi vyše 40 medzinárodných patentov v oblasti onkológie. Vynikajúce výsledky ich výskumu sa vo svete využívajú na detekciu agresívnych nádorov, predikciu liečby a prognózu ochorenia. Spolupracujú so špičkovými vedeckými pracoviskami, riešia medzinárodné projekty, publikujú v zahraničnej odbornej tlači, venujú sa výchove študentov.

M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky budete mať dňa 26. februára 2009 o 17. hod. prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému Ako ďaleko je k aplikovanému výskumu.  Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v rámci cyklu VEDA V CENTRE. Dovoľte, prosím, pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok. Mohli by ste v úvode v krátkosti a populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?

J. PASTOREK: Prednáška bude zameraná na objav ľudskej bielkoviny a génu, ktorý sa podaril začiatkom 90. rokov vo Virologickom ústave Slovenskej akadémie vied. V súčasnosti je táto bielkovina, ktorá sa volá karbonická anhydráza IX, považovaná za jeden z najlepších markerov agresívnych nádorov a zároveň aj za vhodný terč na terapiu množstva typov nádorov.  Táto cesta až k dnešnému poznaniu bola nesmierne dlhá a zložitá.  Roku 1992 bol podaný US patent s celosvetovou pôsobnosťou (uznaný r. 1995) a v súčasnosti je udelených 41 patentov v tejto oblasti a ďalších 40 je podaných. Samotné podanie a udržiavanie takéhoto typu patentu je veľmi náročný proces, a to nielen po stránke finančnej, ale aj po odbornej. Navyše, bez pomoci veľkých zahraničných firiem a kvalitných patentových právnikov by to nebolo možné. Takéto zázemie na Slovensku absentuje.

Napriek  veľkému úsiliu bol detekčný kit sprístupnený až v minulom roku.  Dnes sa reagencie pochádzajúce z nášho laboratória využívajú na veľkých klinických pracoviskách, predovšetkým v zahraničí. Predmet patentu,  karbonická anhydráza IX, je v súčasnosti najlepší znak hypoxických nádorových buniek, ktoré často unikajú účinkom chemoterapie a rádioterapie. Vzrastá aj počet publikácií založených na tomto objave, pričom väčšina je založená na využití reagencií pochádzajúcich z nášho laboratória. Celý proces od čistého základného výskumu až po aplikáciu je dlhý a finančne náročný, čo obzvlášť platí v prípade diagnostiky a terapie ľudských ochorení. Do aplikačného stavu sa však nedostane žiadny objav bez získania grantových prostriedkov od štátu, Európskej únie a nakoniec aj od zahraničných firiem. Tieto prostriedky sa totiž pohybujú v desiatkach miliónov eur.  
 
M. B.: Keby som chcela zmapovať Vašu vedeckú prácu a ďalšie aktivity, bolo by toho na celú knihu. O Vašich vedeckých úspechoch, ktoré ste dosiahli aj spolu s manželkou Silviou, bolo v médiách publikovaných viacero rozhovorov, boli ste hosťami Nočnej pyramídy Slovenského rozhlasu. Obaja ste zaradení do Galérie elity národa, cyklu dokumentárnych filmov STV, ktoré portrétujú významné žijúce osobnosti Slovenska. Aká bola Vaša cesta za vedeckými úspechmi?

J. PASTOREK: Nie veľmi rád hovorím o úspechoch. Tie musia hodnotiť hlavne druhí. Ale naše krédo bolo, nezľaknúť sa  ničoho nového. Nikdy som nemal rád ľudí, ktorí začali hovoriť, že to sa u nás nedá, na toto nemáme a to je ťažké. Nemôžem povedať, že niečo sa nedá,  pokiaľ to neskúsim. Moja životná filozofia je, a to hovorím aj svojim kolegom: hľadajme, ako to ide, a nie, ako to nejde. A to platí všade, aj v živote, v riadiacej funkcii. Keď niekto povie, že toto sa nedá, ja sa snažím nájsť východisko. Ak máme nejaký cieľ, musíme ísť za ním. Vedecké úspechy boli dané aj tým, že som mal svojim spôsobom aj šťastie. Na šťastie však musí byť  človek pripravený. Aj pokiaľ ide o náš objav. Určite aj docent Ferák, keď ste s ním robili rozhovor, Vám povedal, že človek má asi 30 000 génov. My sme mali to šťastie, že sme objavili jeden dôležitý ľudský gén. A keď si to zoberieme, že na svete sú milióny laboratórií a tých génov bolo len 30 000. Táto priorita nám už zostane.

Samozrejme, tento objav nám priniesol množstvo dobrých, ale aj nie veľmi dobrých skúseností, najmä v oblasti praktického uplatnenia patentov. Ja stále hovorím, že vedeckí pracovníci nevedia rozmýšľať ako biznismeni, obchodníci a podobne. To je fakt a s tým sa nedá nič robiť. Ale keby sme prešli na ich spôsob rozmýšľania, tak stratíme niečo z toho vedeckého. Z tohto to aj vychádza, že keď chcete niečo dosiahnuť, musíte sa obklopiť ľuďmi, ktorým dôverujete. Oni vás môžu sklamať, ale sklamať vás môžu len raz alebo dvakrát. Ale vždy musíte pristupovať ku každému s tým, že mu veríte a myslíte si o ňom, že je dobrý, múdry, a potom to ide. A takto isto sa snažíme samozrejme aj v našej práci. 

Za úspech vďačím aj prostrediu, v ktorom som vyrastal. Som z učiteľskej rodiny. Obidvaja rodičia boli učitelia. Ja som vyštudoval biochémiu na Prírodovedeckej fakulte, kde bol jedným z mojich skúšajúcich aj profesor Ján Turňa. Diplomovú prácu som robil vo Virologickom ústave . Z tohto pohľadu som dosť konzervatívny, lebo ja som vlastne stále len vo Virologickom ústave. Mal som iba ročný pobyt vo Veľkej Británii. Celý čas robím molekulárnu biológiu.

Úspech v práci záleží aj od toho ako sa buduje a manažuje tím a dobrý kolektív musí mať – aspoň v týchto našich vedách – štruktúru pyramídy. Na vrchu je vedúci projektu alebo vedúci laboratória, ktorý má oporu v kolegoch a tí mu pomáhajú viesť mladých adeptov vedy. Vo vede je veľmi dôležitá sloboda, ale v takom slova zmysle, že musíte spolupracovníkom a doktorandom dať dôveru, no nemôžete ich ťahať za ručičku. 
 
M. B.: Vo Virologickom ústave SAV ste nadobudli bohaté skúsenosti.  Pracujete tam od roku 1982, najskôr ako ašpirant, potom vedúci oddelenia molekulárnej biológie, zástupca riaditeľa a od roku 2001 vo funkcii riaditeľa. Ako sa Vám pracuje dnes?

J. PASTOREK: Človek sa učí príležitosťami. Ja za ne vďačím profesorovi Čiamporovi, od ktorého som dostal dôveru ako od svojho predchodcu. Zo skúseností vzišli aj riadiace tímy. Už sa vlastne končí 2. funkčné obdobie môjho „riaditeľovania“. V lete tomu bude 8 rokov. Nemôžem povedať, že by som mal rád nejaké papierovanie a úradovanie, ale sú veci, ktoré treba spraviť, a snažíte sa to viac-menej odľahčiť a potom to ide.

Čo sa týka pracovného zamerania, to je to, ako som spomínal, že sme sa nikdy nebáli ísť do niečoho nového. Takto sme viedli aj doktorandov. Ja si myslím, že školiteľ by im mal vytvárať podmienky, určiť smer, tému. Musí mu zohnať všetky možné prostriedky, aj finančné, a musí mu vedieť poradiť. Hlavne vtedy, keď je v úzkych. To je to najdôležitejšie, lebo každý sa musí rozvíjať sám.

Všetko dobré voľačo stojí. Musíte si vybrať jednak dobrých kolegov, spolupracovníkov, ale čo je veľmi dôležité, že musia to byť od začiatku aj tímoví hráči. Lebo dnešná veda to nie je o individualizme. Je o komunikácii, o schopnosti spolupracovať. Keď je niekto aj geniálny, ale je príliš upätý na seba, nevie spolupracovať, taký človek môže kolektív rozbiť. Kolektív sa ťažko buduje, preto dávam prednosť tomu, kto vie žiť v kolektíve a robiť pre kolektív.

M. B.: Aké sú podmienky na vedeckú prácu na Slovensku?  Ešte stále odchádzajú mladí vedci do zahraničia kvôli lepšiemu finančnému ohodnoteniu? Čo si myslíte, čo by ich pritiahlo naspäť alebo čo by ich mohlo udržať doma?

M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku? Čo by popularizácii podľa Vás prospelo?

J. PASTOREK: Popularizácia vedy je veľmi ťažká téma. V tomto smere mám dosť vyhranený názor na niektorých novinárov a masmédiá. Každý hľadá len všelijaké „pikošky“. Veda je každodenná drina. Ja si myslím, že by bolo treba  oddémonizovať vedeckých pracovníkov. Sú to normálni ľudia, ktorí sa radi zabávajú, majú domáce starosti, venujú sa svojim deťom, rodine, musia robiť bežné veci. Občas treba niečo doma opraviť, ísť do servisu, nakupovať. Život vedcov nie je iba o vede. Práve preto si myslím, že by bolo treba zmeniť aspoň dve veci. Masmédiá by mali prezentovať vedecké úspechy tak, ako sú, a nehľadať len senzácie. Povedať čo vedci robia. To by bola napríklad téma na rozhovor aj s profesorom Turňom, zapojiť do toho televíziu. Čo by sa stalo, keby  prišli študenti na prednášku a televízia by urobila záznam? Napríklad maďarská televízna stanica Duna TV vysiela 45-minútové záznamy, dokonca priame prenosy prednášok, na ktoré prídu študenti. Alebo by to mohli byť aj prednášky, ako robíte v Centre vedecko-technických informácií. Podľa mňa by takéto relácie boli veľmi sledované.

Vedci musia hovoriť o svojich poznatkoch realisticky a tak by to mali aj médiá prezentovať.  Mal by sa dať priestor v médiách aj každodennému životu, aby sa vedelo, čo sa u nás robí. Je veľa ľudí, ktorí majú fantastické výsledky a nikto o nich nevie. A zasa my vedci sa musíme naučiť zrozumiteľne  a jednoducho sa vyjadrovať. V tom by zasa mohli pomôcť novinári nám. Počul som, že dobrý matematik je ten, ktorý sa dokáže porozprávať o svojom probléme s náhodným chodcom. Ide o to, aby vedec vedel povedať čo robí, čo ho trápi. Schopnosť komunikovať je veľmi dôležitá. Ja to vidím aj u nás v akadémii. Dobré veci vznikajú len z diskusie a vypočutia. Veľký človek je ten, ktorý vie vypočuť druhého. Ja som počul rozprávať aj nositeľov Nobelových cien, ktorí sa vedia vyjadriť jednoducho.

M. B.: Na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – na Katedre mikrobiológie a virológie prednášate predmet Biosyntéza vírusov a na Katedre molekulárnej biológie predmet Regulácia génovej expresie. Akí sú dnešní študenti?

J. PASTOREK: Študenti sú takí, aká je škola. Treba im ukázať to čaro, to je to najdôležitejšie. Ja nemám rád, keď niekto povie, že teraz je to iné a keď som ja bol... To je také priznanie si staroby. Vek nie je argument. Študentov treba viesť.  Ja nie som za to, aby memorovali, aby vedeli všetko. Musia nad tým hlavne rozmýšľať. To je najdôležitejšie, či tomu rozumejú, či ich to baví, alebo či to majú radi. Musíme študentov viesť k tomu, aby mali vedecké myslenie. Dôležité je dať im tento pohľad aj na prednáškach. Napríklad jeden profesor, ktorý prednášal  biológiu v Oxforde, povedal, že on nebude hovoriť to, čo je všeobecne známe, na to máme knihy.  On učí, hovorí o ťažkostiach, ktoré nie sú nikde napísané. O tom sa treba rozprávať so študentmi, toto potrebujú.  Je potrebné, aby problém videli aj z inej stránky, čo je za ním, aká bola genéza, a prečo to tak bolo. Navyše, treba hovoriť o aktuálnych problémoch a výsledkoch, lebo kým vyjde kniha, už je zastaraná. Aj štátnice to by mali byť vlastne pohovorom staršieho kolegu s mladším. Som proti tomu, aby som študentovi dokazoval, čo nevie. Vždy je lepšie dať široko koncipovanú otázku, nech sa chytí a potom už to ide. A mne absolútne nevadí, že je to vo forme dialógu. M. B.: A máte nejaké krédo, ktoré by ste radi pripomenuli mladým vedcom? J. PASTOREK: Vo vede musíte mať nejaký cieľ, musíte ísť s nejakou vierou. Musíte dať do toho svoje srdce a svoj rozum, pretože keď idem za niečím, tak musím byť presvedčený o tom, že je to správna cesta. Nemôžete kalkulovať s tým, že aký budete mať z toho profit. To nemôže byť to primárne.

M. B.: Čo by ste chceli v závere nášho rozhovoru dodať?

J. PASTOREK: Chcel by som len pripomenúť, že vedcov dnes dosť zaťažuje administratíva. Zapájame sa do projektov a písanie všetkých tých správ a hlásení nám zaberá veľa času, lebo každá koruna, ktorú dostaneme, musí byť zdokumentovaná. Niekedy je administratívna časť našej práce taká rozsiahla, že nás okráda o čas na samotnú vedeckú prácu. Často preto pracujem aj doma, namiesto toho, aby som si vypočul dobrú hudbu, alebo prečítal dobrú knižku, napríklad od môjho obľúbeného spisovateľa Paula Coelha. Alebo  by sme sa mohli  ísť s manželkou lyžovať, bicyklovať a podobne, lebo potrebujeme aj relaxovať. Bol by som rád, ak by sa nárast uvedenej „nevedeckej“ práce v budúcnosti obmedzil.

M. B.: Pán profesor, ďakujem Vám za rozhovor a želám Vám veľa tvorivých síl a úspechov.

Curriculum vitae prof. Pastoreka

Spracovala a foto: PhDr. Marta Bartošovičová