Prof. MUDr. Fedor Šimko, CSc., vysokoškolský učiteľ, pôsobí v Ústave patologickej fyziológie a súčasne na III. internej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa novými možnosťami liečby vysokého krvného tlaku v kontexte hypertrofie myokardu a zlyhania srdca. Je odborníkom v oblasti experimentálnej a klinickej kardiológie. Vedec roka 2008 bol ocenený za mimoriadny prínos v oblasti nových prístupov k liečbe esenciálnej hypertenzie, za originálne experimentálne práce z oblasti terapie hypertenzného a zlyhávajúceho srdca a za vynikajúcu reprezentáciu slovenskej vedy v zahraničí. Za publikácie v renomovaných svetových časopisoch dostal viacero ocenení.

Profesor Fedor Šimko bol hosťom 13. stretnutia verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti v cykle Veda v CENTRE. Koncom roka 2009 poskytol redakcii Vedeckého kaleidoskopu rozhovor.

M. Bartošovičová: Pán profesor, v rámci popularizácie vedy a techniky ste mali prednášku v Centre vedecko-technických informácií SR na tému Problémy a perspektívy v liečbe hypertenzie. Mohli by ste v úvode nášho rozhovoru populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky?

F. ŠIMKO: Hypertenzia je hlavný rizikový faktor kardiovaskulárnej mortality. Ide o novodobú epidémiu, keď 25 % celej populácie a až 90 % starších ľudí má hodnoty tlakov nad 140/90 mmHg, kedy už hovoríme o hypertenzii. Zvýšený krvný tlak prebieha zväčša bez príznakov, no pritom pomaly, ale neúprosne ničí srdce, cievy, mozog, obličky a kedykoľvek sa môže prejaviť ako cievna mozgová príhoda, infarkt myokardu alebo náhla smrť.

Cieľové hodnoty krvného tlaku sa v odporúčaniach neustále znižujú a hoci máme celú plejádu účinných antihypertenzív, neustále sa hľadajú nové prístupy k liečbe hypertenzie. Cieľom nie je krvný tlak len znížiť, ale dosiahnuť optimálne hodnoty krvného tlaku. Problémom je, že aj hypertonik s ideálnou terapeuticky dosiahnutou hodnotou tlaku má kardiovaskulárne riziko vyššie ako zdravý jedinec. Preto sa kardiológovia snažia dosiahnuť benefit väčší, ako je ten, ktorý prináša samotné zníženie tlaku. Ďalším problémom je, že príčiny tzv. esenciálnej hypertenzie (teda neznámeho pôvodu) sú síce z pohľadu populácie známe, ale pomernosť zastúpenia jednotlivých participujúcich príčin vzniku a udržiavania hypertenzie u konkrétneho pacienta nepoznáme.

K zlepšeniu prognózy hypertonikov by mohol prispieť selektívny výber antihypertenzív v špecifických situáciách (blokáda systému renín-angiotenzín-aldosterón má aj antiproliferatívny účinok), liečba tzv. prehypertenzie (hodoty 130-140/85-90mmHg), genetická analýza pacienta s možnosťou cielenejšej terapie a rešpektovanie cirkadiánnych rytmov kolísania krvného tlaku, tzv. chronoterapia. Precíznejší self-monitoring krvného tlaku v rodinách, celoplošná pravidelná edukácia pacientov a lekárov a aplikácia nových stratégií by mohli výrazne zlepšiť prognózu.

M. B.: Kto ovplyvnil Vaše rozhodnutie ísť študovať na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave alebo čo k tomu prispelo? 

F. ŠIMKO: Pochádzam z intelektuálskej rodiny. Otec bol inžinier architekt a mama krčná lekárka. Hovorievala nám s bratom: "Robte si čo chcete, ale len medicína stojí za to." Uznali sme, že niečo na tej maminej filozofii je, a tak sme s bratom obaja vyštudovali medicínu a brat aj genetiku na prírodných vedách.

M. B.: Aká bola Vaša cesta k vede?

F. ŠIMKO: Bola dosť kľukatá a navyše nikdy som sa nepovažoval za typického vedca. Po skončení lekárskej fakulty som pracoval na II. detskej klinike, po pol roku som nastúpil ako interný ašpirant v Ústave patologickej fyziológie. Hoci patologická fyziológia ma z hľadiska možností uplatnenia analyticko-syntetického prístupu v medicíne napĺňa, bez aplikácie poznatkov z teórie do praxe som nechcel zostať. Preto som po obhájení kandidátskej práce začal pracovať aj na internej klinike, zložil som atestácie z internej medicíny a kardiológie a teoreticko-praktickú dvojkoľajnosť uskutočňujem podnes. 

M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?　

F. ŠIMKO: Nedávno sme s doktorkou Pecháňovou zo SAV publikovali ako pozvaní editori špeciálne číslo v časopise Journal of Hypertension. Toto periodikum s impakt faktorom 5,12 sa všeobecne uznáva ako najlepší hypertenziologický časopis v Európe. Už samotné pozvanie robiť guest editora je významným ocenením našej práce, pretože pozvanie zvyčajne dostávajú len členovia editorial boardu. Navyše nám v suplemente uverejnili 5 našich článkov, čo je pre časopis takéhoto formátu úplne ojedinelý jav. Časopis vychádza v náklade okolo 1 300 – 1 500 kusov, čítanosť je preto veľká a už teraz má suplementum výborný ohlas v zahraničí.

Pred dvoma rokmi sme s doktorom Paulisom publikovali v časopise Journal of Pineal Research review o potenciálnom využití melatoninu v liečbe hypertenzie a článok sa stal veľmi rýchlo piatym najčítanejším článkom uvedeného časopisu na webe. Ja sa čítanosti teším viac ako prípadným citáciám. Taktiež niektoré pozvané prednášky s principiálnym obsahom na niekoľkých špičkových medzinárodných podujatiach ma potešili.

M. B.: Čím je pre Vás vedecká práca príťažlivá?

F. ŠIMKO: Je to veľké dobrodružstvo a určitá medzinárodná hra. Kompetícia (súťaživosť) je obrovská a pravidlá sú rovnaké pre každého, podmienky na vedeckú prácu však určite nie. Nejde len o finančné zabezpečenie vedeckého diania a vybavenie pracovísk, ale aj o systém organizácie práce a jej podporu a v neposlednom rade aj o množstvo času, ktoré je možno vede venovať. Všetky tieto podmienky sú na dobrých zahraničných, ale aj našich pracoviskách takmer neporovnateľné s tými, ktoré mám ja s mojim mikrotímom, a práve to mi je akousi výzvou. Tenista Jan Kodeš hovorieval, že nie je umenie presadiť sa, keď sa všetko darí, počasie je ideálne a každá loptička padne presne na raketu. Treba sa pokúsiť o ten najlepší výsledok, aj keď sa všetko zdá byť proti hráčovi –  počasie, únava, diváci…  

M. B.: Ako sa Vám darí spájať vedecké poznanie s praxou?

F. ŠIMKO: Spojenie patofyziológie a internej medicíny mi od začiatku mimoriadne pomáhalo aj v jednej, aj v druhej oblasti. Patofyziológ sa neuspokojí s opisom a konštatovaním príznakov choroby. Vždy hľadá ich príčinu a mechanizmus vzniku, hľadá súvislosti medzi rozličnými patologickými stavmi a neraz nachádza spoločného menovateľa pri úplne odlišných klinických jednotkách. Na druhej strane, liečba pacienta evokuje pochybnosti o nevyhnutnosti a optimálnosti zaužívaného terapeutického postupu, pretože analýza a syntéza subjektívnych a objektívnych prejavov ochorenia u patofyziológa nevyhnutne prekračuje deskriptívnu rovinu na úrovni orgánov a neraz zablúdi na úroveň subcelulárnu, a polemizuje s tým, čo je v rytme dennej rutiny klinikovi jasné. Povedal by som, že mentalita patofyziológa vo mne evokuje pochybnosti, ktoré v role internistu musím zredukovať na minimum, inak by sa diagnostika a liečba nepohla z miesta.

Druhou skutočnosťou je, že súčasná kardiológia stavia na výsledkoch veľkých klinických trialov, čo v podstatnej miere musí ovplyvniť aj smer experimentálnej kardiológie, v rovine ktorej sa pohybujem v oblasti výskumu. Daň, ktorú za to roky platím, je skutočnosť, že kontinuálne naháňam čas – keď som sa venoval viac klinike, mal som pocit, že by som mal robiť výskum a opačne. Tieto pocity majú však asi všetci lekári, ktorí pracujú na klinike aj v základnom výskume.

M. B.: Ako by ste hodnotili význam získavania grantovej podpory pre výskum?

F. ŠIMKO: Granty sú pre výskum nevyhnutné a už pri ich získavaní sa vlastne dokazuje, ktorá téma je hodna finančnej podpory a úsilia vedeckého tímu. Avšak stretávame sa s úplne novým javom, keď sa kvalita pracoviska hodnotí podľa množstva získaných grantových peňazí. Kvantita finančnej podpory nie je automaticky zárukou kvalitných výsledkov. Peniaze, tak vo výskume ako v bežnom živote, by mali byť len prostriedkom na dosiahnutia cieľa a nie samotným cieľom. Žiaľ, u viacerých jedincov a tímov tomu tak nie je, a preto prepočítanie nákladov na jednu publikáciu dáva závratne odlišné cifry. Zaujímavá by bola súťaž, keby sa hodnotilo, s akými minimálnymi prostriedkami sa dá publikácia urobiť. To však dnes nikoho nezaujíma.

M. B.: Aký je Váš názor na postavenie vedcov na Slovensku?

F. ŠIMKO: Podmienky na výskum sa v posledných dvoch desaťročiach výrazne zlepšili, a to predovšetkým v centrách excelentnosti, a sú dokonca v niektorých oblastiach komparabilné so zahraničím. Veď aj v zahraničí sú medzi úrovňou jednotlivých pracovísk obrovské rozdiely. Navyše, naši vedci sú mimoriadne flexibilní, pracovití, vynachádzaví a prípadný deficit v úrovni vybavenia nahrádzajú invenčnosťou a usilovnosťou. V zahraničí to dobre vedia a útek mozgov je zo všetkých menej bohatých krajín obrovský. Strata intelektuálneho potenciálu ma mrzí zo všetkého najviac. Pracoval som na mnohých zahraničných pracoviskách a mal som tam výborných kolegov. Nikdy som však ani neuvažoval, že by som chcel predávať nápady alebo trvalo žiť v zahraničí. Viem, že je to staromódne, ale som rád, keď podobne zmýšľajú mnohí moji kolegovia.

M. B.: Čo si ceníte na skúsenostiach zo zahraničia?

F. ŠIMKO: Okrem pracovitosti a oddanosti veci, ktorá je vonku atribútom každého profesionála, som vždy obdivoval ich skromnosť. Nikto nemá maniere hviezdy, väčšinou sú empatickí, ochotní pomôcť, správajú sa ku každému cudzincovi alebo mladšiemu kolegovi ako k rovnocennému partnerovi. To neznamená, že lekári na klinikách alebo vedci v „labákoch“ nie sú súťaživí a ctižiadostiví. Sú a hrozne… Ale všetci robia pod obrovským tlakom, sú si vedomí možných chýb, a preto ľudskosť u nich napriek enormnej súťaživosti dominuje. Veľa som sa od týchto ľudí naučil, nielen o medicíne.

M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?

F. ŠIMKO: V každej krajine je vedec osamelým bežcom. Rozumie mu málo ľudí a neraz vedcov považujú za akýchsi asketických podivínov. Lekári majú možno trochu viac rešpektu, ale taktiež ich práci nikto nerozumie. Veda aj medicína by mali mať oveľa užší kontakt s verejnosťou. Vedci by mali vysvetľovať svoje objavy alebo teórie a lekári by sa mali rozprávať s pacientmi nie z postu autority, ale z postu partnera, priateľa, ktorý chce pomôcť. Bez zainteresovania verejnosti nie je možné uviesť vedecké objavy do praxe alebo liečiť ľudí. Avšak v ostatných dvadsiatich rokoch sa v oboch oblastiach urobilo veľa. Spoločnosť je však, zoberiem hlavne to medicínske hľadisko, akýmsi pasívnym konzumentom zdravia – dajte nám zdravie, my už s ním nejako naložíme. Vedci alebo lekári dávajú neraz verejnosti len návod, ako určitý stav dosiahnuť, určité know-how. Avšak musíme ľudí naučiť, že dosiahnutie zlepšenia nezávisí od návodu, ale od každého jedinca zvlášť. Ako sa hovorí: Fyzik elektráreň nepostaví… Kým toto verejnosť nepochopí, edukácia našej spoločnosti má pred sebou ešte dlhú cestu.

M. B.: Pán profesor, ďakujem Vám za rozhovor. Dovoľte, aby som Vám na prahu nového roka zaželala veľa zdravia, šťastia a úspechov.

Rozhovor pripravila a foto: PhDr. Marta Bartošovičová