Prejsť na hlavný obsah
Hlavná stránka Centrálneho informačného portálu MŠ SR
Hľadať
Ministerstvo školstva SR
Domov
Veda v SR
Veda v EÚ
Financovanie
Výsledky projektov V a V
Slovensky English
Centrálny informačný portál baner

I. Lefkovits: Vo vede by bolo veľmi krátkozraké investovať len do rýchlo návratných projektov 

 
prof. Dr. Ivan Letkovits, PhD. 

Prof. Dr. Ivan Lefkovits, PhD.  medzinárodne uznávaný slovenský vedec, známy molekulárny biológ a imunológ, pôsobí na Univerzitnej klinike v Bazileji vo Švajčiarsku 

Ivan Lefkovits sa narodil roku 1937 v Prešove. Študoval na Akadémii vied v Prahe. V roku 1965 získal medzinárodné štipendium v Ústave pre genetiku a biofyziku v Neapoli. Prvým krokom v jeho imunologickej kariére bola práca vo Frankfurte nad Mohanom, v Paul-Ehrlich ústave, pod vedením známeho dánskeho vedca, imunológa Nielsa Jerneho, neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za medicínu. S ním v roku 1970 spoluzakladal Imunologický inštitút v Bazileji (Basel Institute for Immunology), v ktorom pracoval až do roku 2002. Tento inštitút sa stal jedným z najvýznamnejších imunologických ústavov na svete. Prof. Lefkovits sa v ňom venoval základnému výskumu. Výsledkom jeho projektov, zameraných na klony lymfocytov a imunitný systém, bolo vyše 150 prác, niekoľko monografií a kompendium (vedecká príručka) imunologických metód s desiatkami autorov. Založil tiež Stredoeurópsku letnú školu imunológie.

M. BARTOŠOVIČ0VÁ: Pán profesor, 21. novembra 2013 o 17.00 hod. budete hosťom stretnutia verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pri káve, ktoré pod názvom Veda v Centre už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti pri Centre vedecko-technických informácií SR. Dovoľte mi pri tejto príležitosti položiť Vám niekoľko otázok.

Mohli by ste v úvode stručne a populárnou formou priblížiť obsah Vášho vystúpenia na tému Protilátky: Od Nobelových cien k novodobým liekom? 

I. LEFKOVITS: Ak chceme porozumieť chorobným zmenám organizmu, musíme si vytvoriť experimentálny (zvierací) model, najlepšie taký, v ktorom poruchu umelo vyvoláme a skúmame, akým zásahom ju napravíme. Pre štúdium imunitného systému existujú už dlhé desaťročia bunečné modely, v ktorých tvorba protilátok sa navodí mimo organizmu zvieraťa. Takéto in vitro modely boli základom mojej práce v takzvanej klonálnej indukcii tvorby protilátok. V našom tele cirkulujú milióny buniek – lymfocytov, špecializovaných na vytváranie protilátok. Organizmus je v priebehu života vystavený veľkému spektru rôznych antigénov (patogénne mikroorganizmy, vírusy, ale aj alergény). Každá bunka je schopná vytvárať protilátky jednej jedinej špecificity, ale sumárne celý imunitný systém je pripravený vytvárať milióny rôznych špecificit. 

Objavom metodológie monoklonálnych protilátok sa otvorila možnosť vybrať a namnožiť bunky, ktoré produkujú neobmedzené množstvo protilátok s presne definovanými väzobnými vlastnosťami. Ak vieme, v ktorom biochemickom pochode je porucha, pomocou monoklonálnych protilátok dostávame možnosť túto cestu zablokovať alebo ovplyvniť.

V prednáške mienim vysvetliť cestu od objavu k Nobelovej cene (prvej z troch, ktoré členom nášho ústavu boli udelené) a cestu k prvému lieku. Dnes sú lieky na báze monoklonálnych protilátok najperspektívnejším prístupom pri liečení rakoviny.

M. B.: Študovali ste na Akadémii vied v Prahe. Kto Vás usmernil alebo čo Vás ovplyvnilo pri rozhodovaní sa pre toto štúdium?

I. LEFKOVITS: Už na strednej škole bola chémia môj obľúbený predmet.  Neskôr to bola biochémia, ale skutočný vhľad do funkcie živého organizmu som získal až na Akadémii vied v Prahe. Tam som zistil, že moje vedomosti v oblasti chémie a biochémie nestačia, že musím porozumieť detailom funkcie buniek, čo sa odohráva vo vnútri buniek, ako sú syntetizované bielkoviny, ako sa tvorí DNA. 

M. B.: Aká bola Vaša ďalšia cesta k vede?

I. LEFKOVITS: Odrazovým môstikom bolo pre mňa získanie medzinárodného štipendia v Ústave pre genetiku a biofyziku v Neapoli (1965). Otvoril sa mi nový svet a ten viedol cez molekulárnu biológiu k imunológii, pričom prvý krok v imunologickej kariére bol vo Frankfurte v Paul-Ehrlich ústave, pod vedením dánskeho vedca Nielsa Jerneho.

M. B.: Ste zakladateľom svetoznámeho Imunologického inštitútu v Bazileji vo Švajčiarsku, na čele ktorého ste stáli 33 rokov. Ako hodnotíte toto obdobie s odstupom rokov? 

I. LEFKOVITS: Dovolím si uviesť Vaše konštatovanie na správnu mieru. Zakladateľom ústavu bol vyššie menovaný Niels Jerne a nie ja. Ja som sa stal zakladajúcim členom ústavu s tým, že Jerne ma poveril výstavbou tohto ústavu. Jerne sa venoval výberu členov ústavu a ja som viedol výstavbu. Keď som váhal, či túto úlohu zvládnem, Jerne mi povedal: „Určite budeš robiť chyby, ale keby som ja viedol výstavbu, robil by som tiež chyby, možno iné ako ty, ale boli by to chyby. Akékoľvek chyby urobíš, vezmem ich na seba“. To mi dalo sebavedomie a odvahu – ústav fungoval od októbra 1970. Bol som jedným z desiatich permanentných členov (všetci ostatní prichádzali na dvojročné pobyty) a táto konštelácia navonok vyzerala, že som „stál na čele“ ústavu. Bolo to nesmierne krásne a vzrušujúce obdobie.

M. B.: Ktoré svoje vedecké úspechy považujete za najvýznamnejšie?

I. LEFKOVITS: Najväčším úspechom a najväčším prínosom bola skutočnosť, že sme mali neobmedzené možnosti. Horizontálna štruktúra malých pracovných skupín, ktoré sa vzájomne doplňovali, bola nesmierne cenná. Akýkoľvek nápad, akýkoľvek pokus sa dal prakticky okamžite realizovať, finančné zabezpečenie bolo neobmedzené. Moje projekty boli v súvislosti s klonmi lymfocytov a týkali sa repertoáru imunitného systému. Výsledkom bol nielen dosť veľký počet publikácií (vyše 150 prác), niekoľko monografií, jedno kompendium imunologických metód s niekoľkými desiatkami autorov; to všetko viedlo k vytvoreniu hustej siete kontaktov a tie pretrvávajú dodnes.

M. B.: Ste svetoznámym imunológom. Čo si ceníte na skúsenostiach zo zahraničia?

I. LEFKOVITS: Dovolím si odpovedať na Vašu otázku nepriamo. Po zamatovej revolúcii som sa rozhodol pomôcť mojej bývalej vlasti v tej oblasti, ktorú najlepšie poznám, a založil som „Stredoeurópsku letnú školu imunológie“. Tieto podujatia sa opakovali každé leto v období štyroch rokov (Piešťany, České Budějovice, Košice, Praha) a ako učiteľov a prednášajúcich som pozval mojich kolegov – členov a bývalých členov nášho ústavu. Školu absolvovalo (v priebehu štyroch rokov) asi 400 študentov z Čiech, Slovenska, Poľska, Maďarska, Ukrajiny, Ruska a ďalších štátov. Požiadal som celkove 60 inštruktorov z celého sveta o účasť: to čo bolo na tejto výzve a na reakcii jedinečné, že nikto neodmietol – každý inštruktor prijal pozvanie, prišiel a prednášal (bez honorára, cesta na vlastné náklady). Táto reakcia voči mne – pozývateľovi, ale aj voči potrebám novej spoločnosti – bola pre mňa tým najväčším zadosťučinením.

M. B.: Čomu sa venujete v súčasnosti? 

I. LEFKOVITS: Vo Švajčiarsku je povinný odchod do dôchodku vo veku 65 rokov. Pracujem naďalej, ale bezplatne. Tridsaťtri rokov som robil základný výskum, ktorý s pacientmi (s klinickým výskumom) nemal nič spoločné. Teraz na Univerzitnej klinike v Bazileji sa snažím byť užitočný v klinickej praxi. Okrem toho píšem dejiny nášho ústavu. A splácam aj iný dlh voči minulosti – vydávam memoáre tých, ktorí prežili holokaust.

M. B.: Chceli by ste niečo odkázať mladým vedcom na Slovensku? Čo by, podľa Vás, prospelo propagácii vedy?

I. LEFKOVITS: Pred dvadsiatimi rokmi som dával rady, lebo som vedel, že ako dôsledok dlhej izolácie boli rady potrebné. Toto obdobie je dávno za nami. Mladá generácia má sebavedomie a vie sa uplatniť. Takže moja rada je nasmerovaná na inú adresu. Na adresu štátu a na adresu tých, ktorí rozhodujú o tom, aké finančné prostriedky majú ísť na vedu. Dúfam, že z mojej prednášky vyplynie, že by bolo veľmi krátkozraké investovať len do rýchlo návratných projektov. Ak sa chce krajina dostať v najbližších 15-tich rokoch na úroveň západných krajín, musí dať do základného výskumu podstatne viac finančných prostriedkov ako je tomu dnes. Okrem toho je veľmi potrebné podporovať regionálne výskumné podujatia. Nejde len o to „vypestovať“ múdre hlavy, ale treba zabezpečiť, aby mali uplatnenie. Uplatnenie na celom rozsiahlom území Slovenska – v základnom i v aplikovanom výskume.

M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová

Súvisiaci článok publikovaný vo Vedeckom kaleidoskope:

Veda v CENTRE: Protilátky: od Nobelových cien k novodobým liekom

Fotozdroj  

Copyright © 2008-2014 Centrum vedecko-technických informácií SR