Prejsť na hlavný obsah
Hlavná stránka Centrálneho informačného portálu MŠ SR
Hľadať
Ministerstvo školstva SR
Domov
Veda v SR
Veda v EÚ
Financovanie
Výsledky projektov V a V
Slovensky English
Centrálny informačný portál baner

J. Tkáč: Vedecký pracovník potrebuje naberať skúsenosti najmä na špičkových pracoviskách 

 
Ing. Ján Tkáč, DrSc. 

Ing. Ján Tkáč, DrSc. (1972) – vedúci vedecký pracovník Chemického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave

Po absolvovaní vysokoškolského štúdia bol v r. 1997 – 2000 doktorandom na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie Slovenskej technickej univerzity (školiteľ doc. Šturdík). V r. 2000 – 2001 pracoval ako vedecký pracovník v Chemickom ústave SAV, v skupine Dr. Gemeinera. V r. 2001 – 2006 bol vedeckým pracovníkom vo Švédsku: Likopings Universtitet, Linkoping (prof. Mandenius) a Lunds Universtitet, Lund (prof. Gorton a Ruzgas) a v r. 2006 – 2008 v Anglicku: Oxford University, Oxford (prof. Davis). Od r. 2009 doteraz pracuje opäť v Chemickom ústave SAV v skupine Dr. Gemeinera, najskôr ako vedecký pracovník a od r. 2011 ako vedúci vedecký pracovník.

Od r. 2010 pôsobí vo funkcii predsedu Vedeckej rady v Chemickom ústave SAV, od r. 2011 je editorom časopisu Central European Journal of Chemistry  a od r. 2012 Associate editor pre časopis Chemical Papers. Na svojom konte má 47 publikácií v zahraničných časopisoch, 4 kapitoly v knihách a 780+ citácií. V r. 2003 bol recipientom prestížneho štipendia Marie Curie Individual Fellowship, v r. 2006 členom víťazného tímu v celosvetovej súťaži podnikateľských zámerov Nanochallenge 2006, v r. 2011 bol členom oceneného kolektívu, ktorý získal Cenu SAV za vedecko-výskumnú činnosť a tiež členom špičkového vedeckého tímu v SAV. 

Ing. Ján Tkáč, DrSc. bude dňa 24. októbra 2013 o 17. hod. hosťom vedeckej kaviarne, Pôjde o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky pod názvom Veda v CENTRE, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor. 

M. BARTOŠOVIČOVÁ: Mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky na tému: Cukry v našom tele. Ako sa dajú využiť? 

J. TKÁČ:  Pracujem v Chemickom ústave SAV (ChU SAV), ktorý sa dlhodobo zaoberá štúdiom sacharidov skutočne z rozličných perspektív a preto nie je žiadnym prekvapením, že v tejto prednáške je dôraz kladený na možnosti využitia cukrov pri priamej výrobe elektrickej energie pomocou biobatérií, ale i na potenciál komplexných cukrov ako možných markerov ochorení v diagnostike rozličných typov ochorení prostredníctvom biočipov. Tieto dve vedné oblasti sú dosť rozdielne a i napriek tomu sa im môžeme veľmi úspešne venovať najmä kvôli tomu, že pri rozvíjaní oboch oblastí využívame nanotechnológie. Bez využívania rozličných typov nanomateriálov (materiály asi 10 000-krát menšie ako priemer ľudského vlasu) je v súčasnosti veľmi ťažké napredovať v mnohých disciplínach, vrátane konštrukcie biobatérií či biočipov. Je to kvôli unikátnym vlastnostiam nanomateriálov, ktoré značným spôsobom zvyšujú pridanú hodnotu takýchto zariadení.

Ako to zvyčajne chodí, každá výhoda so sebou nesie aj isté obmedzenia. V prípade nanomateriálov je to najmä schopnosť nanočastíc „združovať“ sa dokopy, čím sa ich unikátne vlastnosti častokrát stratia. Je preto dôležité držať ich od seba a na tento účel sú vhodné mnohé biopolyméry, hlavne na báze cukrov – napr. chitozán pripravený z chitínu (zložka tiel napr. krabov ale i hmyzu), rôzne deriváty celulózy (zložky rastlín, ale prítomné aj v ovocí či zelenine vo forme vlákniny), ale i kyselina hyalurónová, ktorá podľa reklám zázračne odstraňuje akékoľvek vrásky. Teda nanomateriály v kombinácii s týmito „sladkými“ biopolymérmi sú stabilnejšie, dá sa s nim spoľahlivejšie pracovať a čo je veľmi dôležité tieto biopolyméry sú pripravené z obnoviteľných zdrojov. Toto je teda tretia aplikácia „cukrov“ v tejto prednáške.

M. B.: Čo alebo kto Vás ovplyvnil pri rozhodovaní sa pre štúdium na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU?

J. TKÁČ:  Už na základnej škole ma predmet Chémia veľmi zaujal, keď na prvých stránkach knihy jej autori sľubovali vysvetliť, čo je oheň. Je pravdou, že suché konštatovanie na príslušnej stránke v knihe o tom, že ide o proces rýchlej oxidácie moje nadšenia na nejaký čas stlmil a aj preto som si k tomuto predmetu nevypestoval na základnej škole nejaký silný vzťah. Všetko sa to však zmenilo na strednej škole, keď som zistil, že chémia môže vysvetliť mnohé deje prebiehajúce v živých organizmoch. Fascinovaný som bol hlavne štruktúrou DNA, prenosom informácií skrytých v génoch a v neposlednom rade aj tým, že sa v tele energia uvoľňuje pomalým „horením“. Bola to teda kombinácia veľmi dobrých učiteľov chémie a biológie u nás na Gymnáziu Dominika Tatarku v Poprade, ktorá ma nasmerovala študovať túto pomerne náročnú vysokú školu.

M. B.: Kam smerovala Vaša ďalšia cesta k vede?

J. TKÁČ: Na vysokej škole vďačím za veľa doc. Šturdíkovi, ktorý bol mojím školiteľom počas doktorandského (PhD.) štúdia. Je to stále veľmi entuziastický človek, pre ktorého nie je nič nemožné. On celé naše laboratórium týmto svojím postojom nainfikoval a my sme sa nemohli, ale ani nechceli, tejto „infekcii“ brániť. V tom čase sme sedeli v jednej kancelárii štyria pod jeho vedením, traja z nás pracujú v najlepších svetových spoločnostiach operujúcich v oblasti biotechnogógii/farmácie (Amgen – J. Švitel, Novartis – I. Voštiar, Coulter-Beckman – M. Navrátil) a vo vede som zostal len ja. Toto všetko poukazuje na výnimočnosť doc. Šturdíka vo výchove mladých ľudí.

Ďalším mílnikom na mojej ceste bola vedecky úspešná spolupráca s Dr. P. Gemeinerom z ChU SAV už počas mojho PhD. štúdia, ktorá sa po skončení štúdia premietla do pozície vedeckého pracovníka na ChU SAV. V živote vedeckého pracovníka je však potrebné naberať skúsenosti najmä na špičkových pracoviskách, a to bol dôvod prečo som po roku na ChU SAV absolvoval sériu troch stáží v zahraničí v celkovom trvaní 7,25 roka. V skupine prof. Mandenia v Linkopingu, Švédsko, prof. Ruzgasa v Lunde, Švédsko a prof. Davisa v Oxforde, Anglicko som sa naučil mnohému, na čom môžem stavať. Okrem toho to bolo obdobie vytvárania, pre vedca tak potrebných kontaktov v zahraničí.

V roku 2009 som sa vrátil na Slovensko a spočiatku som si nebol istý, či bolo toto rozhodnutie správne, kvôli infraštruktúre a platovým podmienkam. V súčasnosti však toto svoje rozhodnutie neľutujem a som veľmi rád, že mi vedenie ChU SAV umožnilo vybudovať skupinu veľmi šikovných ľudí, kvalitou sú najmä J. Filip a T. Bertók porovnateľní so študentami na špičkových univerzitách, kde som pracoval.

M. B. V minulom roku ste ako prvý slovenský vedec získali grant od European Research Council (ERC). Vďaka nemu máte možnosť pracovať na svojom projekte. O aký projekt ide?

J. TKÁČ: Tento projekt je symbiózou výskumu, ktorý sa dlhodobo robí v Chemickom ústave SAV, u nás na oddelení Glykobiotechnológie v oblasti využívania proteínov (lektínov) na analýzu komplexných cukrov a oblasti nanotechnológií, s ktorými som prišiel do kontaktu počas mojich pobytov v zahraničí. Cieľom projektu je pochopiť ako možno komplexné cukry analyzovať s využitím lektínov s veľmi vysokou citlivosťou práve s využitím nanotechnológií. Ďalším cieľom je pochopiť ako niektoré zo zmien v týchto komplexných cukroch môžu poskytnúť informáciu o priebehu niektorého ochorenia. Zároveň sa chceme pokúsiť pripraviť povrchy s komplexnými cukrami, ktoré by pripomínali povrch ľudských buniek a chceli by sme študovať ako zmeny v štruktúre týchto komplexných cukrov ovplyvňujú počiatočný proces infekcie vírusmi – totiž naviazanie vírusov na povrch buniek.

Radi by sme vyvinuli aj techniku stanovenia rôznych druhov vírusov. Na tento výskum používame a chceme používať široké spektrum nanomateriálov, vrátane grafénu, za objav ktorého bola v roku 2010 udelená Nobelova cena.

Jedným zo zámerov projektu je uskutočniť analýzu spôsobom, ktorý by bol podobný tomu, ako sa tieto cukry rozpoznávajú v bunke bez nutnosti používať rôzne pomocné chemikálie/značky. V súčasnosti sme schopní stanovovať tieto kompexné cukry veľmi citlivo – asi 10 000 000-krát cilivejšie v porovnaní s inou modernou technikou – lektínovými biočipmi, o ktoré sa u nás na oddelení stará kolega J. Katrlík. Obe techniky využívame na analýzu vzoriek od pacientov trpiacich reumatoidnou artritídou, sytémovou sklerózou alebo rakovinou hrubého čreva a plánujeme v blízkej budúcnosti analyzovať vzorky pacientov s rakovinou prostaty a s inými druhmi rakoviny.

M. B.: Mohli by ste spomenúť aj niektoré predchádzajúce projekty, ktoré už máte na svojom konte?

J. TKÁČ:  Mojím prvým projektom po návrate zo zahraničia bol projekt zameraný na prípravu biobatérií s využitím nanomateriálov a tomuto výskumu sa u nás aj naďalej venujeme, aj keď väčšina skupiny sa sústredí hlavne na analýzu kompexných cukrov. Popri ERC grante by som chcel spomenúť ďalší európsky projekt, ktorého cieľom je nájsť nové markery rakoviny prostaty a navrhnúť citlivé a spoľahlivé spôsoby stanovenia tohto ochorenia tak, aby sme mohli zistiť toto ochorenie vo veľmi skorom štádiu. Na tomto projekte pracuje viacero európskych inštitúcií a niekoľko nemocníc.

M. B.: Čo by, podľa Vás, prospelo mladým vedcom zo Slovenska?

J. TKÁČ:  Myslím, že veľmi dôležitým prvým krokom je neúnavná práca v laboratóriu, štúdium literatúry a pokus myslieť nezávisle. Len nezávislé a kritické myslenie môže korunovať úsilie úspechmi. Druhým krokom je absolvovanie série zahraničných stáží, o ktorých úžitku som sa zmienil, keďže si myslím, že mnohí naši študenti majú čo ponúknuť aj na špičkových svetových univerzitách. Posledným krokom je tento kruh uzavrieť návratom na Slovensko so zámerom vychovávať ďalších kvalitných študentov.

M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.

Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová

Fotozdroj: Európska rada pre výskum prvý raz na Slovensku

Copyright © 2008-2014 Centrum vedecko-technických informácií SR